Pretrhla nás...Rozdelila. A donútila rýchlo dospieť. Špina rakovina.

Blúdim po hlbokej vráske
Tiahnucej sa od ľavého obočia
A zanikajúcej vo výšinách čela.
Fascinuje ma.
Kolmo ju pretína ďalšia. A nad ňou ešte jedna. Maličká.
Sedím Ti na kolene. Vôňa starého nábytku.
Na parkety pri starom stolíku pokladáš gondolu. Suvenír z Benátok.
Tie sú mi asi naozaj osudom. Zapájaš kábel a necháš ma zatiahnúť
Banánovo žltý cuplík. Cvak! V mojich očiach vyzerá všetko tak zložito. A Ty nad tým všetkým vládneš s takou ľahkosťou, s takou istotou! Svetlá pod baldachýnom lode sa rozsvietia, hrajú pestrými farbami ako žiarovky na vianočnom stromčeku. Pod ním zaprášená červená sedačka. Pred kabínkou balerína, krásne štíhle nožičky, fialová zamatová sukienka. Tancuje. A na prove gondoliér s veslom hlboko začreným v imaginárnej vode.
Melódia... Počúvam so záujmom. Usmievaš sa. Som šťastná, len o tom neviem.

Tá istá melódia o pár rokov neskôr. A jej rezonancia v mojom vnútri... ktoré pod jej náporom každú chvíľu exploduje!
Slzy, pálivé slzy. Tiché. Hromadiace sa v chumáčoch pod sánkou a tlačiace na kosť.
Gondola zaradená vo virtuálnom múzeu gýču... Horkosť, hnus. Nie pre každého znamená to, čo pre mňa.

Prítmie a chlad.
Len bublanie kotla.
Kárované vyblednuté deky a zamatové bordové vankúše.
Sedíš a padajú na Teba driemoty. Nad hlavou Ti visí kalendár, ktorého listy starostlivo prevraciaš.
Tyrkysová flanelová košeľa. Károvaná. S nedbalo rozopnutým límcom.
Stále si pamätám jej dotyk. A vôňu.
Zmiešanú s Tvojou...takú ukľudňujúcu.
Voňajúcu po Tvojom parféme,
po Tvojom dychu,
...
Ako ruské voňavky
V tvare trpaslíkov.
Namiesto štupľa
Podivná zelená masa.
Daroval si mi ich.
Pamätáš?
Pamätáš???

A potom deň D. Cesta do nemocnice... Deň predtým si nám telefonoval, hovorila som s Tebou. Tvoj hlas... znel už silnejšie. Ako kedysi. Vraj sa ti polepšilo. Milosrdná lož. A nádej napojená na morfium.
Vonku už napadol sneh... Vystupujeme z auta. Neviem sa dočkať, treba mi cikať, tak ako nikdy! Výťah, prvé poschodie, druhé, tretie... nevydržíííííííím!
Posledné dvere vpravo, na konci chodby. Otvárajú sa, vstupujeme... vidím roh postele...
Dedko? Kde je dedko? Mal tu sedieť. Bruškatý dedko, so živými očami, sediaci na posteli, zapínajúci si bundu a chystajúci sa s nami na odchod... veď sa mu polepšilo! A hlas mal znova ako kedysi.
Zima mi prechádza do rúk. Fyziologické potreby sa razom zastavili...
Ležal. Na ňom len tenká plachta. Zbadal nás a pomocou plastového trojuholníka vysiaceho nad jeho hlavou sa márne pokúšal posadiť. Neboli sily. Babka a Zita mu bežia na pomoc, zdvíhajú ho.
Stojím.
Treštím oči.
Neschopná slova.
Ústa pootvorené.
Šok pre dvanásťročné dievča. Šok.
Lucretia, povedz niečo, doriti, povedz niečo, je to dedko, je to stále tvoj dedko!
„Ahoj, dedek!“
Doriti, vrav ešte niečo, vrav...nečuš! Nemôžem...nemôžem, poviem jedno jediné slovo a rozplačem sa, nemôžem! Nemôžem!
Hlasy v mojej hlave vedú bitku o to jediné, nad čím dokážem premýšľať.
„No, povedz niečo dedkovi!“, obracia sa na mňa babka, sediac na jeho posteli... Tiež má slzy na krajíčku.
Snažím sa usmiať, ale... bolí to. Oči ma štípu zárodkami sĺz, ktoré sa snažím z celej sily potláčať. Nevidím cez ne. Víťazia.
Dedko to cíti... Nechcem, aby to cítil. Snaží sa o úsmev...
Je kosť a koža. Nohy má len paličky. Jedno očko sa nedarí udržať pootvorené.
V mojom vnútri mi nepoznaná ostrá čepeľ zarieza do duše... Tá kvíli, zavíja, vydáva neľudské zvuky.
Chceme ho zdvihnúť, ale padá na zem... Na pomoc prichádza sestrička...
Príde doktor, musíme na chodbu. Posledný pohľad...
Ponurá budova oproti...ktovie, kto trpí tam, za desiatkami, stovkami okien...
Prázdny kelímok z jogurtu na parapete nikdy nečisteného balkóna.
Načo aj? Depozitár nádeje...
Obrázok hrošieho mestečka na chodbe. Musela som si nájsť fixný bod. Čakanie na ortieľ, ktorý neprišiel. Prelepenie strelnej rany leukoplastom – pre raneného semienko nádeje. Ale o to väčšmi bolí jeho strhnutie.

Bol štvrtok. V sobotu v noci... v sobotu v noci to prebehlo.
Dlho mi v mysli fantázia tvorila rekonštrukciu...
Sám...a vedel to. Vedel aj presný čas? Sám... zima, tma... prišiel niekto...“niekto“...? A verím...že nie bolesť.... to si nezaslúžil....

Týždne, mesiace som zaspávala vyčerpaním z tichých, tuhých sĺz...
Prečo? Prečo on? Prečo nie niekto iný? Hoc aj ja namiesto neho? Prečo? V tom prípade by to nebolelo... Ľúbim ťa... prečo, doriti, prečo som mu to nepovedala, kým bola príležitosť? Keby sa vrátil aspoň na jeden deň, na jednu hodinu.... už by to tak nebolelo. Prosím.
Prečo som ho neobjala, kým sa dalo?
Prebehlo mi to mysľou...ale hrádza, tá vnútorná hrádza, čo káže neprejavovať city... nezborila som ju. Hanbila som sa. A žlto-fialové ložiská herpesu po pokožke...bolestivé, malé vredy... Ako vrchol ľadovca. Aby toho nebolo málo.
Deduško... Ľúbim Ťa... nič viac si neželám, len byť s Tebou. Vezmi ma k sebe, prosím. Budeme spolu. Ľúbim Ťa... ak ma ľúbiš, nenecháš ma samú... dedek môj, vráť sa mi...dedek...
Bolesť povoľuje zovretie rúk na mojom čele... Zaspávam...

Kuchyňa. Dedko sedí na váľande a pozerá na telku ako zvyčajne. Je deň. Prídem do kuchyne a pozrie na mňa. Niečo sa bavíme a ja si spomeniem... „Dedko? AMôžem Ťa objať?“ Prekvapene a potešene zároveň sa usmeje, pokývne hlavou, odpovie „objím“...
...
Cítim ho, cítim ho tak hmatateľne ako snáď nikdy. Vôňu. Dotyk flanelovej košele. Tyrkysovej, károvanej. Cítim jeho teplo, jeho dych na mojom ramene a krku. Vychutnávam si jeho teplo. Cítim jeho hruď. Je to ten starý, guľatučký dedko... Ruka, s každučkým, každučičkým pórom a chĺpkom, opálená...vidím každý detail.

Sen prekrúca obrazy sveta. Skutočnosť prekrúca obrazy sna. Spomienka prekrúca priebeh a mení poradie udalostí. Dáva im opačný smer - zo života k ilúzií. A naostatok všetko smeruje k jednej veľkej identite. /W.Kubacki/

A sen odišiel... ostal len pocit... a malá iskierka v srdci.
Ľúbim Ťa. Chcem byť ako Ty. Ďakujem Ti za všetko, deduško, môj najdrahší.
Viem, že na mňa dávaš pozor a pomáhaš mi.

Ľúbim ťa.

---------------------------------------------------------------------------

Dokedy ešte žiaľ budem cítiť v srdci,
Dokedy ešte svietiť bude v ňom diera?
Odkedy odišiel si,
Bolesť pulzuje v ňom stále,
Do snov sa mi sladká lož vkráda v noci,
Len v nej žiaľ utíšim si,
A srdce raz pukne žiaľom.
Odbil už gong...spustila sa časomiera.
Vo mne však slepá nádej nezomiera,
Hoc duša medzi peklom-nebom robí slalom,
Stále mi v diali bliká viera,
Že raz stretneme sa - a rozbije sa čaša blenu,
A ja, ja viac nepohladím už jej stenu...
Bo budem vedieť, že raz znova príde stretu čas.
Tak, ako teraz dúfam v túto scénu.
A lásku nepochovám nikdy, nikdy...
Veď už len tá má pre mňa cenu.
Hoc bolesť neustúpi, hoc stúpať bude stále viac...

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu