Taťjanina Elégia

Ja píšem Vám... Nuž, ako teraz začať?
Ako sa vnoriť do rieky poznaní,
Keď to ja som mala papier horkou slzou zmáčať
plný srdcedrásajúcich vyznaní?
To ja som mala s hrdlom stiahnutým
Oddať sa Vám – a či Vás zatratiť,
Povedať osudu áno či nie,
Vzklíčené z bôľnej symfónie!
A stále pero skladám, sto chutí
Papier skrčiť ponížením mám...
No mňa už ťažoba vykročiť núti,
Z temnoty, v nej nenachádzam rán...
A tak, po rokoch v ústraní,
Staviam sa do role Taťjany.

Snáď odpustíš mi – och, tá hana –
Tón, ho jedinký krát teraz užijem
(nenavrhol bys´ ho nikdy, viem).
Len báseň oná ním bude napísaná.
A potom, po prečítaní jej
Znič ju, prosím Ťa, ohňu zver!

A poslednú prosbu Ti ku srdcu znášam:
Ak list môj Ťa niečím pobúri,
Nenechaj inými dušu mi drásať,
Tebe len píšem jeho obsah ponurý.
V duši uchovaj ho, ak chceš. Ak nie,
Zabudni... len nečiň mi súženie.
O nič viac nežiadam. Len snáď...
Nehľadaj viacej ma a neľutuj strát.
Na to prineskoro. Dvanásť dávno odbilo.
A ja čakala som dlho. Dosť už! Stačilo.

Môj drahý! Drahý môj! Jediný...
Koľkokrát som tak túžila ti riecť!
Koľkokrát v duši mi hlások nevinný
pel, no rozum donútil ma sa ho zriecť.
A koľkokrát túžbou mrela som
Po obdobnom tvojom oslovení
„moja drahá“ – len mne venovanom,
Keď unášaná slastným opojením
Hodvábnych tónov tvojho hlasu
do smaragdovej hĺbky očí jasu
som bola, do neznáma, na dno,
kde zakaždým nechal si ma zradno.
Teraz vrav – kto z nás je vinný,
Kto začal tento súboj divný?

Riekni, ach, riekni mi úprimne –
Čo cítil si ku mne, či aspoň si vinne
Myšlienku skúmal, aké by to bolo
Popustiť uzdu citom, nehľadiac na nikoho?
Ak áno... tak prečo sa trápiť,
A neskúsiť šťastie pevne do rúk lapiť?
Len sami sebe sme si prekážkou.
Nepokúsiť sa ani – nie je to urážkou
Osudu, v ktorý obaja veríme?
Potom vrav – prečo sa trápime?
Ver mi, tiež by ma mračno ostrých očí
Bodalo všade, kam by si so mnou vkročil,
Ale, tak ako Atlas niesol celé nebo
By ma neťažilo – bo niesla bych ho s tebou.
Veď – nie lepším je jedenkrát srdce spáliť
Než celý život nad nevysloveným citom žialiť?

Lež pre mňa fikciou jest všetko, dym!
Och, zbabelcom je môj Onegin!
Zatiaľ čo on len spiatočkuje, váha,
Raz tak, raz úplne naopak sa správa,
Raz náznaky mi dáva, čo tieň svoj prerastajú,
A každý v nich vidí, čo oči mi prehliadajú,
No vzápätí cúva, chladný ako kryha,
Ktorá raz v hĺbku vnára sa, raz nad hladinu dvíha.
A netuší, nevidí (či snáď vidieť nechce?),
Že aj iní sú mi osudom postavení v ceste,
Čo neváhajú o city moje odvážne zabojovať
A dvoriť mi, vábiť ma, láskou ma vyvažovať.
A moje srdce nechce ostať prázdne!
Pozeraj, čas plynie, TY rozhodni sa včasne!

Hoc v citoch sa ako víchrom hnaná krútim
A, priznávam, áno, už to viem –
Milovala som Ťa (či stále milujem?
Čo záleží už na tom!), lež moje city múti
Čakanie. Čas. Túžba, túžba vrelá
Milovanou sa cítiť nie sčasti, ale celá.
Tak rečiem, nuž mlč a viacej nevrav nič,
Ty kryjúc svoj cit nepriznaný,
Vnútorne vlastným Besom sužovaný,
Ty sám na seba si pletieš bič.
Ja mladá som. A z citu neistej pôdy
Nemožno večne krehkú lásku plodiť.
Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem...
Tak sleduj ako odbíjajú naše hodiny.
Vždy chladne rozumná dnes vo vnútri blazniem,
A dávam si masku kodanskej Reginy.

Tak chcel si to. Ja nemôžem Ti brániť.
Tak zbohom buď, môj nepoznaný...
Len v tomto liste schovaná.
Navždy. Tvoja,
Tvoja...

Tatiana

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu