Hudba bola takmer jediná vec, ktorá ma dokázala ukľudniť. Keď som bola nahnevaná, smutná, sklamaná, jednoducho vždy. Pomáhala mi prekonať aj tie najzložitejšie situácie. Bol to môj liek i závislosť dokopy.
Vošla som do veľkej oblúkovitej miestnosti a zamierila som k veľkému klavíru v jej strede. Bosými nohami som sa dotýkala príjemne mäkkého koberca a ako som sa približovala, telom mi prebehla triaška. To veľké krídlo som zdelila po starom otcovi. Hovorieval, že jedine zvuk jeho tónov ho dokázal udržať pri živote tak dlho.
Sadla som si a poobzerala sa okolo. Bledooranžové steny mali pôsobiť aspoň trošku príjemným a teplým dojmom v inak chladnej miestnosti. Ale ak by som si teraz aj obliekla najteplejšie veci, čo mám, nepomohlo by to. I tak by som cítila rovnaký chlad. No zároveň to bol aj istý druh úcty a pokoja. Tieto zmiešané pocity som mala vždy, keď som na ňom hrala. Zľahka som položila prsty na klávesy, aby sa ani jedna neozvala. Zatiaľ. Snažila som sa vychutnať ten pocit do sýtosti. Akoby tu niekde starý otec bol. Pamätala som si, ako sme spolu hrávali štvorručky. Ako ma začal na tomto nádhernom nástroji učiť hrať. Vtedy som bola nesmierne šťastná. A presne takúto radosť som cítila aj teraz. Na jednej strane som bola šťastná ako malé dieťa, na druhej mi myseľ opantával veľký smútok. Začala som pomaly a jemne stláčať klávesy. Hrala som jeho obľúbenú skladbu-Clair de Lune od Debussyho. Hranie ma úplne celú pohltilo.
Keď som hrala, nevnímala som hlad, smäd, čas ani únavu. Vytiahla som noty a učila som sa skladby na súťaž. Neustále som opakovala a opakovala takty, ktoré mi nešli.
Vo dverách zaštrngotali kľúče a niekto vstúpil do predsiene.
"Teri!!!"
Braček sa vrátil! Ale, to znamená...
"Si doma nejak skoro, nemyslíš?"
"Ani nie. Len o pol hodinu."
"Čo??? To je už pol piatej? To nemyslíš vážne!" skríkla som a vbehla do obývačky, kde bol Rišo vyvalený na celej pohovke.
"Nehovor, že si zase zabudla na čas, sestrička."
Trochu som začervenala a prikývla som. On chápal moju vášeň pre hudbu a vedel, aké to je, keď sa do toho zahĺbim celá, telom aj dušou.
"Tak si pohni. Máš už len polhodinu." povedal a zaškeril sa.
Opäť som prikývla a vbehla som do svojej izby. Schytila som prvé, čo mi prišlo pod ruky a obliekla som sa. Potom som sa išla trochu namaľovať. Orámovala som si oči čiernou ceruzkou a na pery naniesla trochu jahodového lesku. Pozrela som sa na seba v zrkadle. Dlhé nohy mi obopínali čierne rifle, šedo-čierno-červená kockovaná košeľa zase pekne tvarovala moju štíhlu postavu. Doplnila som to čiernočervenou arafatkou a nejakými náramkami, čo som našla na stole. Čierne dlhé vlnité vlasy po pás som si nechala voľne rozpustené.
"No, lepšie to už nebude." povedala som si a išla som naspäť do izby za bratom.
"Stihla si to." povedal a zdvihol pohľad od hodiniek.
"Páni, vyzeráš naozaj dobre." pochválil ma.
"Ďakujem. Ideme?" opýtala som sa nedočkavo.
Usmial sa prikývol:
"Tak poď."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
katuska8808
26. 12.decembra 2010 11:38
super kedy bude ďalšia časť?
3
Napíš svoj komentár