Tichá melódia klavíra (15.časť)

Nasadli sme do auta.

"Bude to trvať trošku dlhšie." upozornil ma.
"Hm..."

Chvíľu som sa pozerala von z okna, ale čím viac som sa snažila sústrediť na krajinu predomnou, tým viac mi oťažievali viečka. Onedlho som zaspala.
Zobudila som sa na to, ako mnou niekto jemne zatriasol.

"Vstávaj, šípková ruženka."
"Čo? Kde to sme? Čo sa stalo?" spýtala som sa ešte rozospato.
"Už sme na mieste." povedal Rišo.
"Kde sme? Koľko je hodín?"
"Je štvrť na 7. Ja som ti hovoril, že to bude trvať trošku dlhšie."
"Ale... ja mám predsa o 7 byť doma, no nie? Však mama... stále sa o mňa bojí."
"Prihovoril som sa za teba. Navyše, takmer stále budem predsa s tebou."
"Takmer? Ako to myslíš? Absolútne neviem čo sa to tu deje. Mám v tom strašný zmätok."
"Neboj, sestrička," srdečne sa zasmial "už čoskoro všetko pochopíš."
"To určite." zamrmlala som urazene a otočila som sa mu chrbtom.
"Aaale... toto mi nerob moja malá." snažil sa ma otočiť k sebe.
"Budem." stále som sa hrala na urazenú.
"Ver mi. Prosím."

Otočila som sa k nemu a pozrela do jeho zelených očí. Všetci hovorili, že ich máme s bračekom rovnaké.

"Tak dobre." povedala som nakoniec.

Prešli sme asi dva bloky a zamierili sme do jedného, skromne vyzerajúceho, klubu.
Mierili sme k stolu, kde sedela asi päťčlenná partia.

"Čaute, ľudia." pozdravil ich už z diaľky Rišo.

Podišli sme bližšie a všetci sa mi predstavili. Sadli sme si. Po mojej pravej strane sedel Šimon s Lilli a po ľavej som mala Riška. Na druhej strane bola Mima, Luky a Tomi. Rozprávali sme sa a smiali sa na rôznych vtipoch, ktormi nás Luky neprestajne zabával.

"A kde je on?" opýtal sa zvedavo Rišo Tomiho.
"Každú chvíľu by mal prísť."
"Tam je!" skríkol natešený Luky ukazujúc prstom kdesi za mňa.

Obzrela som sa tým smerom, kam ukazoval.

Vtedy som ho uvidela...

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu