Ach tie sladakoidne pesnicky

Človek by asi nemal priveľmi uvažovať, a hlavne taký, ktorý ľahko spadne do pesimistických myšlienok. A ja teda taký typ človeka som.
Dnes ma dakto prinútil uvažovať nad svojim životom obyčajnou otázkou : Prečo dakoho nemám? Je to možno smiešne, ale takáto otázka ma dostala úplne na lopatky.
Najskôr som sa snažila sama seba aj daného človeka presvedčiť o svojej pravde, ale viete ako sa to darí, keď tomu človek sám stopercentne neverí a odpovede typu: nemám šťastie už dávno neobstoja.
Hej, možno som stará škola, ktorá túži, aby to bolo na viac ako len na mesiac, ale čo už, musím sa zmieriť s tým, že takéto dačo sa už nenosí.
Nechcem tak krátky a primitívny vzťah, ale zas na druhej strane, dačo vo mne túži po láske a po tom krásnom. A tak sa dostávam sama so sebou do rozporu, a snažím sa prebrať všetko pre a proti.
A opäť a stále dookola tie pesimistické pesničky, texty, básne, ktoré síce vyjadrujú môj momentálny stav, ale určite mi nepomôžu dostať sa z toho. A preto rozmýšľam, načo vôbec takéto piesne sú? Viem, dobre sa pri nich plače, spomína na to pekné, čo človek prežil, možno to aj navodí úžasnú romantiku, ale v konečnom dôsledku, okrem tej romantiky nie sú ničoho hodné.
Teraz vôbec nechcem poukázať na kompozíciu, feeling alebo dačo podobné (neviem, nevyznám sa v tom), chcem len povedať, že dané piesne pomáhajú produkovať ďalšie piesne tohto typu a tak ďalej, a nakoniec to aj tak nikomu nepomôže.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu