Otvorila som oči a zostala som ako obarená. Jedna časť mňa si vtom momente vydýchla. Padol jej kameň zo srdca, pretože sa konečne všetko vyriešilo. No druhá časť mňa bola z toho riadne v šoku. „Prečo? ? ? ? “ kričala, no našťastie ju nikto nepočul.
Dostalo ma to natoľko, že som sa do konca sviatosti ani len nepohla. Dokonca už ani tie poondiate koráliky ma nebavilo počítať. A na spoločnej svadobnej fotke mám „super“ úsmev.
Ale čo už. Nechápem čo som vlastne čakala? ! Typický tele novelový koniec? Že on ju dlho nevidel, no jeho city k nej neochladli a keď sa opäť stretli, stalo sa to, čo sa stalo a nakoniec svojej nastávajúcej povie nie? A čo sme v Kocúrkove? Takto to teda v dnešnom svete vážne nechodí. A v podstate mu môžem ešte poďakovať, že urobil to, čo urobil.
-„Zlato, deje sa dačo? “ opýtal sa ma môj drahý, keď sme nastupovali do auta.
-„Nie, nič sa nedeje. Len som nad dačím rozmýšľala.“ Povedala som.
-„A smiem vedieť nad čím? “ opýtal sa ma trocha podryvačne.
-„Riadiš.“ Povedala som, hodila som mu kľúče a sadla som si na spolujazdcovo sedadlo.
Keď sme sa konečne zaradili do svadobného sprievodu, vyložila som si ruku k oknu auta a oprela som si o ňu hlavu. Môj drahý bol zaneprázdnený šoférovaním a tak nemal čas vnímať ešte aj mňa. A ja som bola v podstate rada, že ma nevníma, pretože keby videl, že mi po líci steká slza, asi by na mňa opäť vychrlil nespočetné množstvo otázok, na ktoré by som mu síce vedela odpovedať, ale neodvážila by som sa mu to povedať.
Nakoniec sme prišli k reštaurácii a tam sme zaparkovali. Nemala som ani najmenšiu chuť vrátiť sa na to miesto, no musela som. Očakávalo sa to odo mňa, veď som bola svedok. Jediné, za čo som ďakovala bolo to, že som nemusela prenášať prípitok. Za to som naozaj vďačná, pretože by som to asi nezvládla.
Celé toto pohostenie bolo nad moje sily. Pretože som sa nedokázala sústrediť na nič iné ako na ženícha. Človek by až neveril, aké je ťažké tváriť sa, že je všetko ok. A tak som s ospravedlnením, že sa potrebujem ísť prepudrovať odišla na WC. To bolo jediné miesto, kam za mnou nemohol ísť môj drahý.
Vbehla som rýchlo na WC, zatvorila som za sebou dvere a oprela som sa o ne. Chcelo sa mi plakať, ale nešlo to. A tak som prešla až k poslednému umývadlu, o ktoré som sa oprela.
Vtom sa otvorili dvere a vošla nevesta.
-„Ahoj! “ povedala a podišla k prvému umývadlu a začala si upravovať vlasy.
-„Ahoj! “ povedala som a snažila som sa nedať na sebe poznať, že som úplne zničená.
-„Ako sa ti páčil obrad? “ spýtala sa ma.
-„Super.“ Odvetila som.
-„To som rada, “ povedala, „počuj, kde ste boli s mojim miláčikom tak dlho? “
-„A on ti to nepovedal? “ spýtala som sa.
-„Povedal, že ste boli ešte dačo vybaviť, “ povedala a pozrela sa na mňa, „ale čo, to som z neho nedokázala vypáčiť.“
-„Aha. Tak v tom prípade ti to nemôžem povedať ani ja. Je mi to ľúto.“ Povedala som.
-„Počuj, kedy odchádzate? “ spýtala sa ma.
-„Ako odtiaľto? “ spýtala som sa.
-„No, z mesta som myslela.“ Povedala.
-„No, mne sa semester už v podstate skončil, ale môj drahý má poslednú skúšku budúci týždeň v piatok. No rozmýšľam, že ho pošlem samého, a že ja zostanem tu.“ Povedala som.
-„Podľa mňa by si sa mu mala viac venovať.“ Povedala, opláchla si ruky a s vetou: „Tak sa maj! “ odišla.
Nechápala som, čo to malo znamenať, ale nechcela som to ani vedieť. Vrátila som sa naspäť l môjmu drahému, ktorý ma privítal veľkou pusou s pohárom vína.
-„Koľký? “ spýtala som sa ho.
-„Hmm... Siedmy... a potom som ešte...? “ povedal s úsmevom na perách.
-„Čo prosím? “ spýtala som sa nechápavo.
-„Ja ťa tu chvíľu nechám samého, a ty sa hneď opiješ? “ povedala som vyčítavo.
-„Ale je dobré! Vyskúšaj.“ Povedal.
-„Nie! Ja na rozdiel od teba dnes večer šoférujem, vieš? ! “ povedala som vyčítavo.
-„Ale, no tak zlatko, veď si na svadbe, mala by si sa radovať. Tvoj kamoš si zobral ženu, s ktorou spáva a miluje ju. Nie je to super? Rozprávky existujú.“ Povedal.
-„Rozprávky existujú len pre vyvolených.“ Povedala som. „Keby dačo, budem v aute.“ Dodala som.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár