Sedela som v aute asi do tretej. Sama. A samozrejme som si nadávala, že som na túto svadbu vôbec šla. Keby som vedela, že to takto skončí, asi by ma sem nedotiahli ani keby sa vyhrážali treťou svetovou. Nakoniec som napísala svojmu drahému, že odchádzam domov. Vedel kde bývam a autobusy ráno chodia. A peniaze taktiež mal.
Možno som celý ten čas opäť čakala, že by sa mohlo stať dačo naivne rozprávkové. Že by za mnou „dakto“ prišiel a rozprávali by sme sa. Tak ako to bývalo kedysi. Keď potreboval vždy som bola poruke. Keď mu bolo zle, vždy mohol prísť za mnou a vyrozprávať sa.
Ale teraz, keď nad tým tak uvažujem, keď som potrebovala ja dačo také, nikdy nemal čas. A ja som ho vždy ospravedlňovala. Ach, bola som ja ale naivná, keď som verila, že by z takého dačoho mohlo byť aj dačo viac.
Naštartovala som auto, odistila ručnú, zapla svetlá, vyhodila blinkér a už som sa chystala, že pustím spojku, keď mi zrazu dakto klope na okno.
Otočila som sa a koho nevidím, nevesta. Hodila som na ňu začudovaný výraz, no keď neprestávala klopať, rukou som jej naznačila, aby otvorila dvere.
Ona to vzápätí urobila a sadla si na sedadlo spolujazdca.
-„Čo sa deje? “ spýtala som sa.
-„Kde je? “ spýtala sa ona mňa.
-„Kde je kto? “ spýtala som sa nechápavo.
-„Kto asi? “ povedala podráždene, „Moje zlato, nie? ! V sále nie je. Na WC-kach som ho taktiež nenašla a naše auto tu taktiež nie je.“
-„Nechápem na čo narážaš.“ Povedala som a pozrela na ňu prekvapene.
-„Nechápeš? Aspoň sa netvár! Možno si myslíš, že ti na to skočím, ale mýliš sa. Naozaj si myslíš, že som naivná hus, ktorá vás neprekukne? “ spýtala sa ma.
Teraz som bola naozaj na pochybách čo ďalej povedať. Vedela čo sa stalo pred obradom? Mala som taký dojem, že hej. Ale to, kde je jej drahý, o tom som nemala ani šajnu.
-„O čo ti teraz ide? “ opýtala som sa.
-„Akože o čo mi ide? “ pýtala sa ona mňa, „Chcem vedieť kam išiel môj manžel. A prečo za ním ideš aj ty.“
-„Ja? Za ním? “ vydralo sa zo mňa aj keď som si myslela že od prekvapenia asi nič nepoviem.
-„Nehraj to tu na mňa, “ povedala, „si myslíš, že uverím tomu, že si ako svedok prišla náhodne ty? ! “
-„Čo prosím? “ povedala som a od prekvapenia som pustila spojku tak rýchlo, že auto skapalo, „Ty si chorá! Veď to je úplne smiešne.“
-„Čo je smiešne? “ opýtala sa ma, „To, že za ten čas, čo si odišla na školu som o tebe nemohla povedať ani jedno krivé slovo? To je smiešne? Alebo to, že som bola s tebou neustále porovnávaná? “
-„Čo? Tak teraz vážne nechápem o čo tu ide! “ povedala som, „Načo si si ho potom brala? “
-„Pretože ma ľúbil, keď nemohol ľúbiť teba.“ Povedala.
-„Ale... Ale ja...“ začala som hapkať.
-„Čo? “ spýtala sa ma.
-„Ale nič.“ Povedala som.
-„Tak kde je? “ spýtala sa ma po krátkej chvíľke ticha.
-„Neviem, “ povedala som, „ja idem domov. Nejdem za tvojim manželom.“
-„Ok, ako myslíš. Keď mi to nechceš povedať, nemusíš. Veď ja na to prídem aj sama.“ Povedala, vystúpila z auta a pobrala sa naspäť.
Ja som teda opäť naštartovala, síce až na tretí pokus, pretože som bola riadne vydeptaná z toho, čo sa stalo, a pobrala som sa túlať ulicami môjho malého mesta. Domov som prišla až okolo ôsmej ráno s už natankovanou nádržou.
Keď som otvorila dvere, privítal ma môj drahý s úplne strašnou náladou a vyčítavou otázkou: „Kde si toľko bola? “

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lincoln01  26. 5. 2009 21:05
kedy bude piata cast?
Napíš svoj komentár