A také dačo sa stalo aj mne.
Všetko to začalo pred piatimi rokmi. Spoznala som sa s jedným úžasným chalanom. Nikdy by som nepredpokladala, že sa doňho tak rýchlo zaľúbim, ale čo čert nechcel, stalo sa.
Ani neviem čím ma tak dostal, ale naraz som vtom bola až po uši. Nedokázala som nič bez toho, aby som naňho nemyslela. No našťastie, nebola som jediná, kto to tak cítil. Aj on vtom bol až po uši a tak som tomuto vzťahu povedala „áno“. Aj keď tu bol jeden problém. Teda problém ako problém, ja som mu síce na začiatku neprikladala nijakú veľkú váhu, ale asi som mala. Bola to jeho priateľka.
Hej, hej. Teraz nechápem, prečo som sa vôbec do takého dačoho dávala, ale vtedy, to bolo úplne samozrejmé. On ľúbil mňa a ja som ľúbila jeho. Teda aspoň tak som si myslela, že to je. Ale nebolo. On ma neľúbil. On len hľadal dačo, čo nenašiel vo svojom vzťahu. A našiel to vo mne.
Nakoniec, aj keď plná smútku, a dosť ranená, som sa rozhodla skončiť to. Nenechám sa predsa aj naďalej zneužívať. A tak som sa rozhodla prestúpiť na inú školu. Ďaleko od môjho rodného mesta. Poznala som tam kamaráta môjho brata, a tak som bola šťastná, že tam nebudem sama.
Prvé mesiace na intráku síce boli katrastofálne, ale človek si časom zvykne. Za štvrťroka som si intrák nevedela vynachváliť a za to všetko vďačím Marekovi, kamošovi môjho brata. No na chalana, na ktorého som chcela zabudnúť som však nezabudla. Aj keď moje city k nemu ochladli, boli sme však aj na takú diaľku dobrý kamaráti.
Po troch rokoch na škole a vracania sa domov len pre potrebné veci, a na prázdniny, ktoré sme strávili s bratovým kamošom a teraz už mojim priateľom striedavo u jeho rodičov a u mojich, mi cez školský rok prišla obálka. Otvorila som ju, a vytiahla som papierik, ktorý bol v nej. Pozvánka na svadbu. Keď som prečítala mená na nej, oblial na studený pot. Ten, kvôli ktorému som odišla sem sa ide ženiť so svojou dlhoročnou priateľkou? ! Nechápala som, prečo ma to natoľko dostalo, veď to bolo jasné ako facka. No možno to bolo tým, že za tie tri roky som sa stále natoľko nespamätala aby mi to bolo jedno. Proste v mojom terajšom vzťahu stále chýbalo dačo, čo bolo v tom minulom. A ja som sa od toho dáko nevedela odosobniť.
Hneď na to som mu napísala, no na otázku, či prídem som mu nevedela odpovedať. A tak ma začal presviedčať. Hovoril, že by bol veľmi rád, keby som tam prišla a podobné veci. Až som nakoniec povedala „áno“.
Týždeň pred svadbou som prišla do môjho rodného mesta, pretože som si potrebovala dačo vybaviť a samozrejme som prišla pozrieť moju rodinku. Hneď ako som vystúpila z vlaku mi začal zvoniť telefón. Vytiahla som ho z kabelky a pozerám na displej: „On.“
Zdvihla som to, a mimo iných vecí som sa dozvedela aj to, že jeho svedok, teda svedkyňa ochorela, a že sa nemôže dostaviť na svadbu, takže nemá svedka. „Dosť trápne, “ povedala som si. Ale veď to nebol až taký veľký problém, veď kamarátok mal dosť, tak nech si nájde dáku inú, ktorá skočí na chvíľu do kostola, podpíše papier a tak. Na to mi povedal vetu, ktorá by mi nikdy nenapadla, ale bola pravdivá: „Volal som už skoro každej, ale všetky mi povedali, že nemajú šaty na svadbu, a tak tam nepôjdu.“ Typické ženy, v každom momente chceme vyzerať čo najlepšie. A potom z neho vyšla ešte jedna mne dosť nepochopiteľná veta: „Nepodujala by si sa na to ty? Prosím.“
Ten chlap má v sebe dáku mne neprekonateľnú vlastnosť, a tak som nakoniec zasa a opäť povedala „áno“. Hneď nato sme sa stretli a boli sme vybaviť potrebné veci, aby sa to dalo tak zariadiť.
Keď som prišla naspäť na školu, povedala som to svojmu drahému, ktorý neprejavoval nejaké veľké nadšenie. A po pravde, ani sa mu nečudujem. Keď ma pozval na svadbu, opäť ho začal brať ako súpera, rivala, soka...
V piatok poobede, deň pred skorodňom D sme si pobalili všetky potrebné veci a nasadli sme na vlak smer moje rodné mesto. Prišli sme tam až neskoro večer, a tak sme sa rovno pobrali k našim domov, že sa aspoň trocha prespíme, aby sme nevyzerali ďalší deň ako dve strašidielka.
No keď som sa ráno zobudila, aj tak som vyzerala ako strašidielko, takže to nijako nepomohlo. Ale veď som mala ísť ešte kaderníčke, takže pohoda.
Obrad začínal až o štyroch, no ja som sa s nimi mala stretnúť už o druhej a keďže môj drahý chcel byť celý čas so mnou, zobrala som aj jeho so sebou.
Mali sme sa stretnúť pred dedinským kostolom, kde mali mať svadbu, no keďže jeho budúca žena asi niekde doma krepčila v šatách, stretli sme sa len s ním, a ďalšími pre tento deň dosť podstatnými ľuďmi. Zoznámila som sa s jej svedkom, s tými trápnymi ľuďmi, ktorí im budú hrať dychovku a so skupinou asi pätnástich ľudí, ktorí tvorili kostolný zbor.
Ženích bol naozaj nádherný, taký, ako keď som ho videla naposledy v obleku, keď išiel na stužkovú. Spýtal sa ma, či by som ho nemohla ešte dakam zaviesť, keďže som tu autom a ja som súhlasila. Nechala som teda na chvíľu môjho drahého so zborom, dychovkármi a svedkom samého a nasadla som do auta so sexi ženíchom.
Asi po desiatich minútach sme boli pred reštauráciou, kde mali mať po svadbe slávnosť. Zaparkovala som a on vystúpil z auta.
-„Poď.“ Povedal a ja som otvorila dvere, obula som si topánky, pretože nerada šoférujem s vysokými opätkami a vyšla som von.
-„Kam ideme? “ spýtala som sa ho.
-„Uvidíš, chcem ti dačo ukázať.“ Povedal a pobral sa smerom k reštaurácii.
A tak som sa pobrala za ním. Vošli sme dnu, vyšli sme po schodoch a uvidela som nádhernú sálu. Bola naozaj prekrásna, baroková. Zostala som stáť vo vchodových dverách, nemá s otvorenými ústami. Jediné na čo som sa zmohla bolo slovo: „nádhera“.
Pozrel sa na mňa a keď to všetko uvidel v mojich očiach povedal len : „Poď.“ A chytil ma za ruku.
Nechápala som čo sa deje ale nasledovala som ho. Prišli sme až na mierne vyvýšené pódium a nádhernou výzdobou a krásnymi mramorovými stĺpmi. Zastavil sa a pozrel sa na mňa. Potom na k sebe pritiahol, objal ma a začal ma bozkávať. Nenamietala som a bozky som mu vrelo opätovala, pretože som opäť cítila to, čo kedysi - neskrotnú vášeň a túžbu po ňom.
Až keď som pocítila jeho ruky na chrbte, pri zipse mojich šiat nachvíľu prestal. Pozrel sa mi do očí a ja som opäť povedala „áno“.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár