Bolo mi naozaj zle. Mala som pocit, že každým dňom, čo som dlhšie od uspokojenia svojej základnej potreby zabiť, sú moje absťáky horšie a horšie. Bolesť sa prehlbuje a konečný výsledok týrania si tým len znásobuje. Možno v tom videl zmysel toho, prečo ma tu držal. Mala som na vlastnej koži pocítiť aké to je. No keď som to už nevedela zniesť, rozhodla som sa to rozchodiť. Zišla som teda z postele, že sa poprechádzam. No v momente ako moje nohy ucítili zem bez opory mojich rúk, ktoré by sa dačoho pridŕžali, zviezla som sa na zem ako vozíčkar, ktorý sa snaží dokázať si, že vie chodiť. Naspäť na posteľ som sa už nedostala. Za prvé, bolo to veľmi vysoko na to, aby som sa pokúsila opäť stať a za druhé, mala som pocit, že bude jednoduchšie doplaziť sa k rohu izby, ktorá v podstate nebola až tak ďaleko.
Keď som sa horko-ťažko doplazila k rohu, prinútila som sa sadnúť si. Prisunula som si k sebe nohy, objala ich rukami, položila som si na kolená čelo a začala som plakať.
Keď sa už na mňa očividne nedalo pozerať ani cez kamery, zavítal ku mne aj on.
-„Prosím, zabi ma.“ Povedala som cez vzlyky hneď ako otvoril dvere.
-„Prečo by som to mal robiť?“ spýtal sa ma.
-„Ide ti predsa o to, aby som pochopila ako sa cítili osoby, ktoré som vymazala z tohto sveta. A ja som ukončila ich trápenie smrťou. Tak to urob aj ty.“ Pozrela som naňho s úzkosťou v očiach.
-„Vieš, ono nejde len o toto...“ povedal, podišiel ku mne a pichol mi do ramena injekciu.
-„Čo? Prečo? Prečo si to urobil?“ spýtala som sa.
-„Zmena liečby.“ Odvetil.
-„Akej liečby? Čo za liečby?“ začala som naňho sypať otázky.
-„Vysvetlím ti to inokedy.“ Povedal, chytil ma za rameno a chcel mi pomôcť dostať sa opäť na posteľ. No ako náhle som sa postavila na moje bezvládne nohy, zviezla som sa naspäť. Zobral ma teda na ruky a odniesol ma tam.
-„Prečo si mi pichol tú injekciu?“ spýtala som sa ho, keď ma ukladal po postele.
-„To ti poviem neskôr.“ Povedal, no ja som ho chytila za rukáv a bola som rozhodnutá držať ho zaň dovtedy, kým mi to nepovie, „Vieš, je u ešte jedna okolnosť, ktorá ma prinútila takto konať.“
-„Aká okolnosť?“ spýtala som sa ho.
-„No. Nemôžem o nej hovoriť.“ Povedal.
-„Začal si o nej hovoriť, tak pokračuj.“ Odvetila som.
-„Hmm... No... Ako by som to povedal. Zaujímaš ma.“ Povedal.
-„Ako zaujímam? Čo tým myslíš?“ spýtala som sa.
-„Proste, zaujímaš ma. Neviem ako by som to inak vysvetlil.“ Odvetil.
-„Myslíš ako... že ku mne....“ začala som.
-„Nie. Z profesionálneho hľadiska je takéto dačo neprístupné.“ Povedal.
-„Hej, jasné. Ale teraz nejde o profesionálne hľadisko. Opýtam sa to takto: Cítiš ku mne niečo?“ spýtala som sa.
-„Nie.“ Odvetil jednoznačne.
-„Hmm... To som rada. Ja totiž s nikým dlho nevydržím.“ Povedala som.
-„Tak to som rád, že sme si to vyjasnili. Si totiž môj projekt, a do pracovného života osobný nemiešam.“ Povedal.
-„Aha. Takže máš dakoho.“ Povedala som.
-„Hmm... To je na dlho.“ Povedal, „Ale nerád o tom rozprávam.
-„Takže si dakoho mal a ja som ti ho zabila.“ Odvetila som.
-„Vážne sa o tom nemienim baviť.“ Povedal a pozrel na hodinky, „Budem už musieť ísť.“
-„Ok. Choď. Konec-koncov, ja som len tvoj projekt.“ Povedala som.
-„Fajn. Veď keby dačo.“ Povedal a ukázal na kameru.
-„Áno, áno.“ Povedala som a rukou mu naznačila aby sa pobral.
Keď už bol pri dverách, povedala som:
-„Inak, ďakujem.“
Otočil sa naspäť a usmial sa.
-„Nemáš za čo.“ Odvetil a odišiel.
Až keď som zostala v izbe sama, začali sa mi do hlavy tlačiť výčitky svedomia. Nahlodávali ma postupne, najskôr z kraja a pomaly no potom čoraz viac a častejšie až som nakoniec nemohla uveriť tomu, čo som celý ten čas robila. Dovtedy mi zabíjanie pripadalo ako niečo mimo mňa. Hej, týrala som, vraždila som, vyžívala som sa vtom, no nemyslela som si, že to má až takýto dopad. Zostala som zo seba znechutená, nenávidela som sa. No bola som rozhodnutá vzdať sa toho.
Začala som mávať na kameru a vykrikovať, aby dakto prišiel.

-„Áno?“ spýtal sa ma môj väzniteľ, keď vkročil do izby.
-„Nechcem už ubližovať. Chcem sa toho zbaviť. Pomôžeš mi?“ spýtala som sa ho.
-„Vieš, ono to bude trocha ťažšie, ako si myslíš.“ Začal.
-„Ako ťažšie, veď ma tu držíš. Je to tu skoro ako na odvykačke. Mám síce absťáky, ale ja to budem vedieť prekonať. Rozhodla som sa.“ Odvetila som.
-„Hmm... Ako by som ti to povedal. Závislosť, v pravom slova zmysle je dačo, na čo si tvoje telo zvykne... Myslím na látku, na ktorej si závislá. Ale to, čo je u teba, nie je závislosť v pravom slova zmysle. Tvoja túžba zabíjať je v tebe geneticky zakódovaná.“ Začal vysvetľovať.
-„To je somarina. Také dačo nemôže byť geneticky zakódované.“ Odvetila som podráždene.
-„Je. U teba je. Máme to vedecky podložené.“ Dodal.
-„Čo? Aké vedecky podložené?“ spýtala som sa nechápavo, „Ja tu nie som preto, lebo...“
-„Nie. Nič si mi neurobila. Nič si neurobila nikomu z nás. Nikto sa ti nechce pomstiť.“ Vysvetľoval.
-„Nechápem.“ Jediné slovo, ktoré som zo seba dokázala dostať.
-„Pokúsim sa ti to vysvetliť.“ Povedal.
-„Vieš čo, nič mi nevysvetľuj. Nepotrebujem ďalšie blbosti, ktorými na naješ a budeš sa tváriť, že to je pravda.“ Odvetila som a vstala som z postele rozhodnutá, že odtiaľ odídem.
-„Kam ideš?“ spýtal sa ma, keď ma pri dverách zastavili jeho dvaja spolupracovníci.
-„Preč odtialto. Prečo? Chceš ma zastaviť?“ povedala som značne naštvaným tónom, keď som sa za ním otočila.
-„ Nemôžeš odísť.“ Povedal.
-„Nie?! Tak sleduj.“ Povedala som a obrátila som sa naspäť k dvom chlapom, ktorý stáli pri dverách, „Dovolíte?“
Chlapi automaticky ustúpili o krok od dverí a ja som bez problémov prešla.
-„Odtiaľto sa nedostaneš!“ kričal za mnou, keď som utekala po chodbe, „Na to nie si stavaná!“

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár