-„Si odporná! “ povedala som si, ale vedela som, že to nezmení nič na tom, čím som a čím zostanem.
Zobrala som kľúče zo stolíka a zabuchla za sebou dvere.
Keď som vyšla z baráku, zazvonil mi mobil. Zdvihla som.
-„Linda, kde si? “ ozval sa hlas z telefónu.
-„Minútu a som pri vás.“ Povedala som a zložila som.
Sebaistým krokom som sa pohla smerom k parkovisku, kde v tom momente zaparkovalo čierne audi A4. Prišla som k nemu a sadla som si na zadné sedadlo.
-„Tak, čo to bude dnes? “ Spýtala som sa.
-„Podnikateľ. Všetko podstatné máš v obálke.“ Povedal chlap, ktorý sedel vedľa mňa a podával mi obálku.
-„Stačí mi fotka a miesto.“ Odvetila som a obálky som sa ani nedotkla.
-„Ok, ako myslíš.“ Povedal, vytiahol z obálky fotku a podával mi ju.
Pozrela som sa na ňu ako ju naklonil smerom ku mne a zbadala som plešatého skoro štyridsiatnika.
-„A miesto? “ spýtala som sa.
-„La Rue de Saints 39.“ Povedal.
-„Ok. Ďakujem za spoluprácu.“ Povedala som, vyšla som z auta a skôr ako som zabuchla, vytiahla som z vrecka pištoľ a uspala som večným spánkom jeho aj vodiča.
Nič nebolo počuť. Zaspali ako malé nemluvňatá. Akurát krv pomaly stekala najskôr po ich tvárach a potom po oblečení, do ktorého sa vpíjavala. Chvíľu som na nich pozerala a v duchu viedla diskusiu sama so sebou, či som vôbec normálna. Po tom, čo som uznala, že nie, vytiahla som telefón z chlapovho vrecka, pomaly som zabuchla dvere auta, narazila si šiltovku viac do tváre, dala dole rukavice a pobrala sa splniť moju ďalšiu úlohu.
-„Šikovná to vecička, “ Povedala som si, keď som schovávala pištoľ opäť do vrecka , „malá, nenápadná, tichá. Čo by som viac chcela? ! “
Keď som ráno videla v novinách svoju prácu aj s úžasnými titulkami, objavil sa mi úsmev na perách.
-„Nenájdu ma. Nikdy. Na to sú miestne policajné zložky príliš slepé.“ Hovorila som si.
Jediný, kto ma mohol prezradiť a skončiť moju slávnu kariéru som bola ja.
Bola som si jediným a najväčším nepriateľom, akého som mohla mať.
Ja, moje vnútro, tá odporná časť mňa, ktorá sa nedokázala pozrieť pravde do očí a urobiť raz a navždy poriadok.
Keby som tak mohla dostať tú naivnú potvoru von zo seba a navždy ju umlčať. Chytila by som ju pod krkom a ladne by som pritláčala ruky k sebe. Počúvala by som jemnú symfóniu, ktorú by zo seba lúdila a čakala na pompézny a originálny záver. Ticho.
Neznášala som sa tak veľmi ako som len vedela. Keby som všetok môj odpor a nechuť voči sebe samej zhmotnila, mala by som asi dosť veľkú armádu na to, aby som mohla dobyť trebárs aj Rím.
No vedela som, že to nejde. Proste to nemôžem. Ak by išlo len o to, že by som sa tým zabila, asi by to bola pre mňa najkrajšia samovražda a zároveň vražda. Ale niečo vo mne, tá zlá časť mňa mala zodpovednosť za odpornú, naivnú časť mňa. Mala som samu seba na starosti. Mala som chrániť samu seba pred všetkým, čo na mňa aj ostatných ľudí vonku čakalo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
leiasolo
20. 9.sept. 2009 01:19
Nie sú mi celkom jasné pohnútky konania hlavnej hrdinky.Čo ju k tomu viedlo? ...Ale inak slušne napísané.
Napíš svoj komentár