Asi keď som bola závislá. Tie momenty boli najkrajšie. Keď som si po dlhej dobe opäť pichla svoju dávku a začala som cítiť príjemné teplo na celom tele. Keď sa mi v duši zahniezdil nevysloviteľný pocit blaženosti. Bolo to naozaj prekrásne. Všetko som videla len tými najkrajšími farbami. Myslíte si, že sa mi chcelo s tým prestať?
Znova sa vrátiť do tej všednej skutočnosti, ktorú vytvárali iba dve farby: šedá a čierna?
Nie nechcelo.
Mnohí mi to zazlievali, ale pochopte ma aspoň vy. Chceli by ste sa vrátiť o krok späť, keď ste už konečne našli východisko zo svojho nešťastia? Ale zamyslite sa nad tým riadne.
Ja teda určite nie. Nikdy som sa nechcela vrátiť ku svojej každodennej depresii. Povedala som si, že radšej zomriem mladá a šťastná ako stará a nešťastná.
A prečo teda hovorím v minulom čase?
Lebo sa to zmenilo. A aj do môjho života zavítalo svetlo v inej podobe ako práškovej. Malo podobu dieťaťa.
Môžete si teraz myslieť čokoľvek. Veď aj ja by som si myslela, keby som čítala podobný príbeh.
A zo začiatku to ani u mňa nebolo také jednoznačné. Ale.....
Každý predsa viete, ako sa deti rodia, takže vám to nemusím vysvetľovať. No a v jeden večer, keď som o sebe nevedela, stalo sa to aj mne a môjmu spolubývajúcemu.
Neviem prečo som to urobila, ale zo začiatku som si to vyčítala. Vyčítala som si, že to dieťa, čo vo mne rastie, budem musieť zabiť, pretože živiť dve osoby, tak to je dosť finančne náročné. Nový člen znamenalo menej peňazí na môj jediný prostriedok, ako sa vymaniť už aj tak krutému svetu.
Vyčítala som si aj to, že som bola taká hlúpa a nič som proti tomu neurobila. Ale neskôr som pochopila, že v takom stave, v akom som bola, by som aj tak nič nezmohla.
Po čase som pochopila, že jediným možným riešením je interrupcia. Všetci lekári mi vysvetľovali, že v mojej situácii je tehotenstvo dosť nebezpečné. Nemusela by som to prežiť. A že z dieťaťa narkomanky právnik ani lekár nikdy nebude.
Rozhodla som sa preto pre interrupciu všetkými dvadsiatimi prstami. Morálne som sa presvedčila o tom, že je to jediné správne riešenie.
A keď som sa opäť po nočnom záťahu ocitla v nemocnici vedľa jednej ženy, pochopila som to, čo nepochopí nik iný, len žena.
Držala v rukách malé klbko v perinke a slzy jej tiekli prúdom po lícach. Držala ho a láskyplne sa mu prihovárala. Hoc vyzerala, že si toho v živote už veľa preskákala, bola šťastná. V očiach mala iskru, ktorú som už dávno nevidela v ničích očiach, a ja som pochopila, že to spôsobilo to dieťa. Bolo to čosi viac ako moja droga. Bolo to čosi, čoho by sa nikdy nevzdala.
Vtedy som sa rozhodla, že ťa nedám za nič na svete. Že hoc budeš akýkoľvek, budeš môj a nikto mi ťa nevezme. Urobím pre teba všetko.
A tak som tu. V jednoizbovom byte, dva týždne po ukončení odvykacieho liečenia. Sedím na malom balkóniku, ktorý máme, čítam ti rozprávku, hladím ťa a rozprávam ti vždy dve slová: ĽÚBIM ŤA.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Hmm príbehy vymyslené, teda usudzujem, že sa to nestalo.. ale keby, bolo by to asi dosť zložité..
Pekne napísané
Pekne napísané
Napíš svoj komentár
veľa štastia