Ešte sa ani rozvidnievať nezačalo, keď sa objavili prví z partie (Marek s Mišom). Podpichujúc sa vošli do klubovne. Očividne mali dobrú náladu. Vždy do seba zarypujú. Ešte som nezažila deň kedy nie. Asi 15 minút po nich prišiel aj Miloš s Mariannou. Tá mu dačo zapálene vysvetľovala a zakončila to vetami, ktoré vyslovila priškrteným hlasom:
-„Vôbec nevieš aké to je, tak sa do toho nestaraj. Veď my si to vysvetlíme.“
Spozornela som a nevedela som, ako sa zachovať. Vôbec som nemala potuchy, či ide o mňa alebo nie. No povedala som si, že to radšej nechcem vedieť, a tak som sa snažila nedať na sebe nič vedieť a a privítala som ich ako obvykle. Miloš opätoval môj pozdrav rovnako srdečne, no Marianna sa na mňa len letmo pozrela a pomedzi zuby precedila tiché ahoj“.
Prisadla som si k Milošovi a spýtala som sa:
-„Čo sa stalo?“
-„Ty to nevieš?!“ odvetil.
-„No...“ začala som, no v tom sa otvorili dvere a do klubovne sa navalili zvyšní ľudia, čo znamenalo, že by sme mali začať.
Prezliekla som sa teda do iných vecí a vybrala som si vysielačku a pár potrebných vecí. Mišo zatiaľ rozdelil ľudí do áut a tak sme sa hneď k nim vybrali.
Celý čas, čo sa plánovala táto akcia som nechápala svoju funkciu, no nesťažovala som sa. Nemalo to zmysel. Mala som robiť „spojku“. Sedieť v aute a spájať ostatných ľudí. Vedela som, že to bola dôležitá úloha, ale prečo práve ja? Prečo nie Marianna, alebo Táňa? Mala som lepšie výhliadky na prácu v teréne ako hociktorá iná baba, ale vybrali si práve mňa. A to ma štvalo.
Nasadli sme nakoniec do áut a pobrali sme sa tam. Všetko šlo podľa plánu. Zostala som v menšom aute s Mišom. Dokonca ešte aj on mal lepšiu funkciu ako ja. Sedeli sme ticho vedľa seba a ja som počúvala vysielačky ostatných. Postupne som prepínala medzi nimi a počúvala som ich rozhovory zatiaľ čo sa Mišo hral na telefóne jednu z tých úžasne čas zabíjajúcich hier. Všetko išlo podľa plánu. Podľa ich plánu, pretože keby to mal byť môj, tak by som privítala dáku komplikáciu, aby som využila aj svoj post, o ktorom som bola doteraz presvedčená, že je to mrhanie časom aj mojimi osobnými kvalitami. Z premýšľania ma vytrhol až Marek, ktorý sa ozval z vysielačky.
-„Môžete pre nás prísť pred ľavý vchod?“ spýtal sa.
-„Ok, už sme na ceste.“ Povedala som a pozrela som na Miša, ktorý v momente odložil telefón a naštartoval.
-„Fajn. Stretneme sa tam za 5 minút.“ Odvetil Marek a vypol sa.
Keď sme boli asi minútu pred cieľom, opäť sa ozval: „Počujte, choďte zozadu a počkajte tam na Miloša a Mariannu.“
-„Čo sa deje?“ spýtala som sa, lebo som v jeho hlase začula mierne napätie. Väčšie ako obvykle.
-„Oni sú ešte vnútri, tak tam prosím zbehnite.“ Povedal.
-„A čo ty?“ spýtala som sa.
-„Ja počkám na dodávku a odveziem sa spolu s ostatnými. Dáko sa tam potlačíme.“ Odvetil a vypol sa.
-„Marek, Marek...“ snažila som sa s ním ešte spojiť, no nadarmo.
Mišo len pokrútil hlavou a zastavil auto. Otočili sme sa a snažili sme sa dostať k stanovenému cieľu. Ja som zatiaľ na vysielačkách hľadala Miloša a Mariannu. No nič. Nikto sa neozýval.
-„Dal im Marek aspoň jednu vysielačku, že?!“ otočila som sa s otázkou na Miša.
-„Určite. Každý pár dostal vysielačku.“ Odvetil.
-„Potom nechápem, prečo sa neozývajú.“ Povedala som.
-„Možno si ju zabudli zapnúť a teraz sa čudujú, že sa s nimi nikto nebaví.“ Snažil sa odľahčiť situáciu Mišo.
-„Ale veď sa s Marekom museli kontaktovať, keď pre nich máme prísť k zadnému.“ Pokračovala som prehliadnuc jeho pokus o vtip.
-„Čo je Alex?“ spýtal sa.
-„Čo keď sa im dačo stalo?“ spýtala som sa ho.
-„To by ich už Marek neriešil.“ Povedal Mišo.
-„Uvidíme.“ Dodal nakoniec, keď sme vchádzali k zadnému vchodu.
Zaparkovali sme a ja som našla opäť Mareka.
-„Sme tu. Čo teraz?“ spýtala som sa.
-„Nie sú tam?“ opätoval mi otázku.
-„Myslíš si, že keby tu boli, tak ti volám?!“ opýtala som sa ironicky.
-„Tak na nich počkajte. Keby ste tým ohrozili svoje pole, nech ich Mišo pohľadá.“ Odvetil Marek.
-„A ja zatiaľ naštartujem auto a odveziem sa dakam inam, keby bolo treba, že?!“ povedala som opäť ironicky pretože ako väčšina báb som nemala vodičský.
-„Ty na nich počkáš v aute, keby sa náhodou objavili.“ Povedal.
-„Jasné, jasné ale...“ napadlo ma ešte veľa vecí, ktoré by sa mohli stať a zhoršili by situáciu, no vyrušila ma z premýšľania Marianna, ktorá znenazdajky vybehla z východu. Bola totálne špinavá a sama. Začala na nás mávať a tak Mišo prišiel s autom až k nej.
-„Miloš je vnútri!“ hovorila stále dookola.
-„Niečo sa stalo.“ Povedala som, no Mišo si už odopínal pás, „Nie. Ty si vodič!“
Vybehla som z auta a Marianna hneď utekala dovnútra. Nasledovala som ju. Prešli sme cez dve miestnosti, keď sa Marianna zastavila.
-„Ono to...“ hovorila vydesene a ukazovala na spadnuté police.
-„Čo sa stalo?“ spýtala som sa.
-„Miloš tam dačo našiel , keď sa ozvala rana ako z dela a všetko sa zatriaslo. A Miloš.“ Hovorila a ja som zatiaľ obchádzala spadnuté police.
-„Pozri, tu.“ Povedala som a zaprela som sa o jednu z nich.
Marianna ma nasledovala a o chvíľu sme počuli Milošov výkrik: „Bože, to je bolesť.“
-„Ja nažive!“ prekvapene vykríkla Marianna a pustila policu. Tá padla opäť naspäť. No tentokrát nie až úplne dole, pretože pod ňou zostalo moje chodidlo.
-„Marianna!“ vykríkla som od bolesti.
Marianna sa spamätala a opäť chytila policu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
endre-silentname
28. 3.marca 2010 10:39
supeeeeeer.
Napíš svoj komentár