Bolo to tak, kedysi. Ja a ona. Dve dievčatá, nerozlučná dvojka. Položili sme veľakrát jedna za druhú život v našich nekonečných hrách (rozhovoroch). Veľakrát sme jedna druhej pomohli. A teraz? Stojíme oproti sebe ako nepriatelia.
-„Ty?“ pozrela na mňa.
-„Hej. Čakala si nebodaj prezidenta USA?“ spýtala som sa.
-„Dlho som ťa nevidela. Myslela som, že si...“ začala.
-„Tak sa pozeraj, dlho ma zasa neuvidíš.“ Povedala som a podišla som bližšie k výkladu.
-„Prečo to robíš?“ spýtala sa ma.
-„Prosím ťa, nehraj sa tu na psychológa a vypadni! Potrebujem pracovať.“ Odvetila som.
-„Pozri, nemôžem ťa to nechať urobiť.“ Odvetila.
-„A čo spravíš?“ otočila som sa na ňu a odložila som na chvíľu prácu, ktorej som sa venovala, „Pošlú nováčika, aby zamietol špinavú robotu? Nechápem prečo to robia.“
-„Nie som nováčik.“ Odvetila.
-„Hej? Tak koľko pre nich pracuješ?“ spýtala som sa.
-„Rok a pol.“ Odvetila hrdo.
-„A z toho polroka si bola na cvičisku, že?!“ povedala som posmešne.
-„To som do toho nerátala.“ Odvetila.
-„Och, tak potom prijmi moje ospravedlnenie, nechcela som ťa podceniť.“ Odvetila som, no neuveriteľne mi trhalo kútikmi, „Si tak naivná.“
-„Možno, a možno nie.“ Odvetila a urobila krok ku mne.
-„Vieš, stále nechápem prečo si si vybrala ich. Je toľko možností, ktorými môžeš žiť pokojný život a ty si vyberieš túto.“ Povedala som, „Očividne si vôbec nemyslela na svojho manžela a dieťa.“
-„Odkiaľ vieš?“ spýtala sa.
-„Viem o tebe a o tejto operácii viac ako si myslíš.“ Odvetila som.
-„Blafuješ, ako vždy. Nikdy si nevedela povedať pravdu.“ Odvetila a vytiahla pištoľ, „A keď si myslíš, že som mäkká tak sa pozeraj. Vzdaj sa, lebo budem musieť použiť násilie.“
Posmešne som zakývala hlavou.
-„Tieto policajné drísty vás učia taktiež? To máte akože predmet?“ začala som sa z plného hrdla smiať.
-„Prestaň, vážne, varujem ťa.“ Odvetila a zamierila na mňa.
-„No tak sa ukáž, ak si tvrdá.“ Povedala som a vytiahla som nôž.
-„To by si musela zaútočiť, ak na to máš.“ Povedala.
-„Nehovor dvakrát.“ Povedala som a spravila som výpad, no o chvíľu som ucítila neuveriteľnú bolesť v kolene, „Ty suka!“
S hroznou bolesťou a ešte väčšou nenávisťou som sa dostala k nej a zabodla som jej nôž do stehna .
-„To aby si vedela aké to je!“ povedala som a v jednom momente sme sa obe zviezli na zem. Prešla mnou neuveriteľná vlna bolesti keď som sa snažila opäť postaviť. Keď sa mi to konečne podarilo, namierila na mňa opäť zbraň.
-„No tak, do toho. Zabi ma. Veď som ťa už napadla. Čo je jednoduchšie ako povedať, že si ma zabila v sebaobrane?“ spýtala som sa.
-„Vieš že nie som také sviňa.“ Odvetila a taktiež zatínala zuby od bolesti.
-„Tak to teda budem musieť urobiť ja.“ Povedala som a vytiahla som svoju zbraň.
-„Hej, a že kto tu je suka, že?“ povedala keď ma videla ako na ňu mierim a snažila sa vytiahnuť si nôž z nohy.
-„Krava. Nechaj si ho tam, keby si náhodou prežila.“ Povedala som a vystrelila som, „Vieš čo nechápem?“
Pozrela na mňa: „Čo?“ povedala.
-„Prečo? Ja nikoho nemám, a preto sa nebojím robiť tieto veci, ale ty? Myslíš si, že ťa bude stále niekto ochraňovať?“ spýtala som sa no neodpovedala.
Dokončila som prácu, kvôli ktorej som sem prišla a odchádzajúc som sa ešte otočila na ňu.
-„Mám ti zavolať aj sanitku alebo stačí, keď zavolám políciu?“ spýtala som sa.
-„Zavolaj obe.“ Povedala.
-„Ok. A nepleť sa mi do roboty, nabudúce to nemusí skončiť tak dobre.“ Povedala som a odišla.

No to očividne nestačilo pretože do 2 dní som mala prehádzaný celý byt. Ešteže som vtedy nebola doma. Asi by som sa neudržala, keby ma priši navštíviť a musela by som sa pozerať ako mi ten neporiadok robia. Prehliadla som si celý byt a potom som sa pobrala pýtať vysvetlenie. Sadla som na električku a chvíľu som si posedela, kým som našla telefónnu búdku, ktorá sa mi páčila.
Vyťukala som jej číslo a čakala kým zdvihne.
-„Haló?!“ ozval sa detský hlások.
-„Ahoj, mama je doma?“ spýtala som sa.
Vzápätí som počula malú ako kričí na mamu. Hneď potom sa vrátila k sluchadlu a spýtala sa ma:
-„Teta? A máte psíka?“
-„Nemám zlatko, ale keď som bola malá, tak som mala.“ Odvetila som.
-„A ako sa volal?“ spýtala sa ma.
-„Black, “ Odvetila som, „pretože bol celý čierny.“
-„No, aj ja som chcem psíka, ale nie čierneho. To by mu bolo v lete veľmi teplo. Lebo viete , teta, čiernu farbu slniečko nemá rado, tak sa s ňou nekamaráti.“ Odvetila malá, no to už som počula vzadu iný hlas.
-„Už nerozprávaj toľko a bež si upratať hračky.“ Odvetila jej mama. Potom sa ozvala: „Prosím?“
Na chvíľu som sa odmlčala a potom som chladným tónom začala.
-„Aspoň si našla to, čo si hľadala?“ spýtala som sa.
Zostalo opäť ticho.
-„Kde si našla toto číslo?“ spýtala sa ma napokon.
-„Letáky s pizzerkou.“ Odvetila som ironicky.
-„Čo odo mňa chceš?“ spýtala sa ma.
-„Máš zlatú malú.“ Odvetila som, „ Kristínka, dobre si pamätám?!“
-„Odkiaľ vieš?“ spýtala sa.
-„No, kamoš kamoša môjho kamoša pozná kamoša.... Veď to poznáš.“ Začala som.
-„Čo chceš?“ spýtala sa ma.
-„Vedieť ako sa máš.“ Odvetila som.
-„Celkom to ujde.“ Odvetila, „ Poznáš to, starosti okolo domácnosti, roboty, malej. ... Prepáč, nepoznáš. Zabudla som na náš posledný rozhovor. Ale teraz vážne, prečo mi voláš?“
- „Chcela som ťa pozvať na kávu. Čo keby sme sa stretli a pokecali ako staré kamarátky, ktoré sa dlho nevideli?“ spýtala som sa.
-„A ty také dačo aj dokážeš?“ spýtala sa ma.
-„No, učím sa. Vieš, po tom, čo si ma podrazila som našla pár ľudí, ktorí mi pomohli.“ Odvetila som.
-„Napríklad väzenského psychiatra?“ spýtala sa ma.
-„Toho som našťastie nepotrebovala.“ Odvetila som, „Tak čo? Kedy dáme rendez-vous?“
-„Nechcem sa s tebou stretnúť, pochop to. Daj nám pokoj.“ Odvetila a chystala sa zložiť telefón.
-„To nepôjde, máš totiž niečo, čo je moje.“ Povedala som a zložila som ho skôr.

Takáto bola Marianna. Keď už raz dačo mala, nikto jej to nezobral. Teraz naozaj nechápem, ako sme mohli byť najlepšie kamarátky.
Sme také rozdielne. Čo som mala vtedy v hlave, keď som sa s ňou začala priateliť?!
Nikdy som nebola dobrá, vždy som využívala intrigy, klamstvá, a podliezanie aby som sa dostala k svojmu cieľu, no vždy len dovtedy, kým ma svedomie pustilo. A to, že som mala svedomie veľmi povoľné bolo na mne vidno. Aj keď som vďaka nemu nikdy nebola tým najväčším grázlom.
A potom prišla stredná, a ja som si našla konečne partiu, boli rovnakí ako ja. Mala som pocit, že naše duše sú len kúskami dačoho väčšieho. Nadchýňali nás rovnaké veci, boli sme sklamaní z rovnakých udalostí. Dačo neopísateľné.
Pár mesiacov po tom, čo sme sa rozhodli ísť na rovnakú vysokú k nám jeden z partie, konkrétne Miloš, priviedol svoju sesternicu. Vraj sa prisťahovala do nášho mesta a nepozná tu nikoho okrem neho. Všetci sme boli zo začiatku proti, veď vôbec nespĺňala predpoklady našej partie. No po tom, čo som zostala na rade s jej strážením (pretože sme si nedokázali predstaviť, že by sme na záťahy so sebou brali aj Barbie), som zmenila názor. Dakde v jej vnútri klíčila „naša duša“ a tak som prehovorila ostatných aby ešte zvážili jej členstvo u nás. Možno jej počiatočný výraz bol len maska, ktorú si nasadila pred cudzími ľuďmi. A naozaj, po čase semienko vyklíčilo, aj keď to bolo stále len semienko. Bola taká ako my aj keď svoj štýl vystupovania a obliekania si zachovala, a občas mala problém pustiť na povrch svoju dušu. No obľúbila som si ju. Dokonca až tak, že sa stala mojou najlepšou kamarátkou. Pomaly som jej začala veriť, našla som v nej sestru, ktorú som nikdy nemala.
Všetko bolo OK až dovtedy kým si nenašla chlapa. Vlastne aj vtedy to bolo OK až kým mi ho nepredstavila.
Ešte dnes si pamätám ako za mnou prišla natešená a hovorila mi: „Chcem ti dakoho predstaviť, poď so mnou.“ Chytila ma za ruku a ťahala von. Bola som naozaj prekvapená, keď som uvidela jej frajera.
-„Toto je Tomáš.“ Povedala.
Nevedela som, ako sa mám zatváriť alebo čo mám povedať. Typická scéna z teenagerského filmu sa zopakovala aj v mojom živote. Nezostávalo mi nič iné ako hrať, že ho nepoznám. Môj bývalý a moja najlepšia kamarátka. To som naozaj nečakala.
-„Alex.“ Odvetila som a podala mu ruku.
Zahľadel sa mi do očí a odvetil: „Ja viem, Mary mi o tebe veľa rozpráva.“
-„Aha.“ Vyšlo zo mňa. To bolo to jediné, na čo som sa zmohla.
-„Ideme do kina, nejdeš s nami?“ spýtala sa ma.
-„Nie, ďakujem.“ Odvetila som a s úľavou som vydýchla, keď som zatvárala dvere.
Celý týždeň mi táto situácia neschádzala z mysle. Ako je možné, že sa oni dvaja dali dokopy? Veď ona vôbec nie je jeho typ. Ani omylom. Alebo nebodaj žiarlim na to, čo má ona a ja nie? Veď som sa s ním rozišla ja, nie on. Tak nemám prečo.
Všetko sa zrazu zmenilo. Nemala som náladu, keď bol s nami, čo teda bývalo dosť často. A keď sme boli samy, konverzácia sa točila len okolo neho. Jednoducho katastrofa. A začala to pomaly pociťovať aj celá partia. Všetko toto však vyústilo do jedného dňa. Dňa pred veľkým záťahom, ktorý sme chystali pol roka.
Poobede sme sa zišli celá partia, aby sme dokončili posledné úpravy nášho plánu. Mali sme vypáliť jednu továreň, ktorá testovala prípravky na zvieratách. Poradu sme skončili okolo desiatej a keďže som sa pohádala s rodičmi zostala som spať v klubovni. Marianna so mnou zostala do jedenástej a potom sa pobrala domov. Po jej odchode som si rozložila spacák a chcela som sa uložiť spať. Najskôr som si však prešla ešte plány, aby som si bola na 100% istá, že sa nič nemôže stať. Vtom som začula otvorenie dverí. V prvom momente ma myklo, no vzápätí som si uvedomila, že okrem našej partie o tomto mieste nik nevie, takže sa nemám prečo strachovať. A preto som zostala aj naďalej zahĺbená do papierov. Keď sa otvorili dvere aj na miestnosti, v ktorej som spala, stále zahĺbená do papierov som len prehodila vetu: „Čo ste zabudli?“
-„Nič,“ ozvalo sa spoza môjho chrbta, „len som nemohol dopustiť, aby si tu zostala sama.“
V sekunde som sa otočila a pozrela som na osobu za mnou.
-„Tomi, čo tu robíš?“ nazvala som ho tak, ako ho volávala celá moja rodina.
-„Ako som už povedal, nemohol som ťa tu nechať samú.“ Zopakoval.
-„A čo Marianna?“ spýtala som sa.
-„O tú nemaj strach. Tá už je doma.“ Odvetila.
-„A.... ako si sa sem dostal? Veď...“ chcela som pokračovať, no prerušil ma.
-„Mary mi povedala, kde nájdem vchod.“ Odvetil.
-„Marianna vie, že si tu?“ spýtala som sa.
-„Blázniš?“ odvetil, „Veď nevie ani o tom, že si bola kedysi moja.“
-„Správne. Kedysi. Prečo si tu?“ spýtala som sa po tretíkrát.
-„Kvôli tebe Alex.“ Odvetil.
-„Neblázni. Ja ťa nepotrebujem tak ako ty nepotrebuješ mňa. Takže sa nemusíš snažiť.“ Odvetila som a vrátením sa k mape som mu dala jasne najavo, že nemám záujem.
-„Ale, no tak. Povedzme si pravdu. Žiarliš na Mariannu, pretože má to, čo ty mať nemôžeš.“ Povedal.
-„A to je čo?“ spýtala som sa bez záujmu.
-„Mňa.“ Odvetil s úsmevom.
-„Mám pocit, že zabúdaš na jednu dôležitú vec.“ Podotkla som.
-„A tým je čo?“ spýtal sa.
-„Neposlala som ťa k vode náhodou ja?!“ odvetila som s úškrnom.
-„No veď práve. O to viac ťa to štve.“ Odvetil a sadol si ku mne, „Viem, že chceš to isté, čo ja.“
-„Aj keby. Nie si môj a ja ti nepatrím.“ Odvetila som, „A Marianna je moja kamarátka. Také dačo jej nemôžem urobiť.“
-„Mary teraz spí. Nič sa nedozvie.“ Odvetil.
-„Nie, nemali by sme...“ začala som, no nedokončila pretože ma začal bozkávať.
Vyzliekol zo mňa všetko, tak ako to robieval kedysi. Nežne i násilne si zobral všetko, čo mohol no zároveň mi daroval sám seba. Tých 15 minút skutočne stálo za to. Mala som pocit, že sa vrátilo to, čo som cítila kedysi. Keď bolo po všetkom a ležali sme vedľa seba na spacáku, otočil sa ku mne a pobozkal ma na čelo.
-„Bola si perfektná.“ Povedal.
-„A ty si o mne pochyboval?“ spýtala som sa.
-„Nie, ale nečakal som, že to po roku bude také, ako kedysi.“ Odvetil.
-„Nebolo to také, a nikdy to už také nebude.“ Odvetila som a pritúlila som sa k nemu.
-„Prečo myslíš?“ spýtal sa.
-„Všetko je iné. Ty si iný, ja som iná.“ Povedala som.
-„Nie si iná, si rovnaká. Voniaš tak isto, hovoríš tak isto, chutíš tak isto.“ Povedal a začal ma bozkávať.
-„Nie. Nie som taká istá.“ Odvetila som a odtiahla som sa od neho.
-„Čo sa deje?“ spýtal sa.
-„Vypadni Tomi! A prosím ťa, už za mnou viac nechoď.“ Odvetila som so slzami v očiach.
Zostal zarazený, no pochopil.
-„Máš pravdu, zmenila si sa. Dospela si.“ Odvetil, obliekol sa a odišiel.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
endre-silentname  18. 3. 2010 20:07
Aj keď nemám rád dlhé príbehy (radšej nech sa rozdelia) tak si myslím, že to je veľmi dobré... a bude aj pokračovanie, či to je všetko?
Napíš svoj komentár