vedel si do čoho ideš
a možno len dúfal,
že mnou zaplníš to prázdne miesto.
A ja naivná.
Naletela som.
Verila slovám.
Dúfala v sny.
Čakala zázraky.
Nič z toho neprišlo.
Možno len malé nevyslovené „potrebujem ťa“.
Uniesol si ma a ja som sa chytila ako myš do pasce.
(Žeby bola na vine Lima alebo Štokholm, pochybujem!)
Krásne vety, dotyky, činy...
Áno, vieš to s babami, keď dačo chceš.
(Každý chlap to vie).
A ja som vzplanula.
Hriech.
Opakovaný.
Vniesol do môjho srdca prázdnotu a pocit manipulácie.
Žila som láskou, dýchala.
Moje srdce bilo len pre teba
až kým som nezhorela ako zápalka
a zostala po mne len čierna sklonenná hlavička.
Zmenil si sa,
alebo skôr som sa ja zmenila.
Začalo ma bolieť, že nie som jediná
a že tvoje srdce nepatrí už mne.
Zatrpkla som, stala sa zo mňa fúria.
A tie nevyslovené vety?!
Nikdy.
Zaprisahala som sa, že ti už nikdy nepoviem, čo ma trápi.
Načo aj, veď ťa zaujímali iné.
Preplakané noci,
zúfalé činy bez odozvy
(čoho všetkého je schopné zlomené ženské srdce?!)
Chce sa mi vracať.
Nikdy by som nepovedala, že sa znížim na takú úroveň, NIKDY.
No teraz už sĺz niet.
Je to azda posledné štádium,
keď už mi nestojíš ani za tie slzy?!
Veľká diera a čakanie,
že raz príde niekto, kto nezopakuje tvoj scenár.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár