Človek má niekedy dojem, že sa stalo čosi zvláštne. V tmavú noc, v tú, ktorú som aj ja plakala, pretože som nedokázala pochopiť ako sa z ničoho nič môžu veci zmeniť. Nedokázala som pochopiť, ako sa môžu ľudia z ničoho nič zmeniť. A tak mi nezostávalo nič iné len plakať. Netušila som, či to pomôže alebo nie, no verila som, že áno. Verila som, že by tá hrozná bolesť mohla odísť. V tú noc sa stalo niečo zvláštne. Nebudem hovoriť o žiadnych upíroch ani vlkolakoch, či ako sa to píše, pretože v tú noc sa nič z tohto nestalo. Jednoducho som plná hnevu na seba, že som to nechala zájsť až tak ďaleko, že som možno spravila dačo, čo som opäť spraviť nemala, ľahla do postele s pocitom, že si to nikdy v živote neodpustím. Premáhajúc bolesť, premáhajúc samotu, premáhajúc každú emóciu, ktorá prišla som nakoniec zaspala.
Ráno bolo lepšie. Ako to vždy býva. Slnko ma zobudilo a všetka ta bolesť bola preč. Čakala som, že príde počas dňa. Čakala som ju ako vždy, pri spomienke, pri čo i len pomyslení na to, čo nás dve spojovalo, no smútok ani bolesť neprichádzali. Cítila som sa inak, svoja no zároveň nesvoja. Cítila som, že sa niečo zmenilo, no nechcela som si to priznať. Postupom času som začala veriť. Začala som veriť v rôzne veci – rozprávky, ľudskú lásku, to, že tento svet nie je až taký zlý ako všetci vravia. Každý kúsok môjho pesimistického ja odrazu začala hlodať svetlá myšlienka „čo ak to nie je tak, ako si si myslela?“. A naozaj, bolo to ako ponorenie kusu látky do vody. Nemusíš ho tam ponoriť celý aby bol celý mokrý. Voda sa postupne vpíja do látky a vlhne celý kus. Tak aj ja. Nenamočila som sa celá. A aj dnes ešte nie som celá mokrá pretože kus môjho pesimistického ja, môj mozog, stále bojuje proti svetlej vlne. A zatiaľ ešte neprehral. A dlho ešte neprehrá.
No moje zmýšľanie sa zmenilo. Nemôžem povedať, že som iná, no zároveň to chcem povedať. Je to ako s Figaro čokoládou – tou s jahodovým džemom a ešte dákou náplňou. Rovnaký obal, rovnaký typ čokolády, rovnaká náplň, len ten džem je iný.
V tú noc sa muselo stať dačo, čo asi nikdy v živote nepochopím. Uvažovala som nad tým, čo by to mohlo byť a jediné k čomu som dospela je výmena duší. Ale je to vôbec možné? Je možné, že v tú istú noc sme stratili jedna druhú? Je možné, že ten kus mňa je v tebe a ty zas vo mne? Ak áno, dostanem seba ešte niekedy naspäť? Dá sa to vôbec?
Na tieto otázky však nepoznám odpoveď. Možno ju raz nájdem. Možno. No do tej doby mi nezostáva nič iné ako žiť tento život. Žiť tento život s novým pocitom, ktorý sa musím naučiť rešpektovať. Musím s ním každodenne bojovať a nenechať ho vyhrať. No ani poraziť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tigriik89  25. 5. 2010 22:19
možeš byť rada, že si začala mysliet optimickejšie , budeš v živote viac sťastná a bude sa ti vo všetkom lepsie dariť,,

pozitívne myslienky spravia v zivote vela...

ale inak velmi pekne napisany blog
Napíš svoj komentár