Boli ako dvaja odcudzenci, ktorí boli prinútení žiť spolu. Ba čo prinútení, boli priam odsúdení na takýto život. Po rokoch neuveriteľnej lásky, po slovách „milujem ťa ako nikoho; chcem s tebou prežiť zvyšok svojho života“ a po rôznych iných vyznaniach sa nakoniec ocitli obaja v takomto cieli. Vedeli o sebe všetko. Poznali význam každého pohľadu, ktorý použil ten druhý, ale akosi to nefungovalo. Iskra a zamilovanosť, ktorá bola v prvom štádiu ich vzťahu zmizla. Sladké oslovenia sa vytratili z bežnej komunikácie a nastúpili zdvorilostné výrazy „Ako sa máš? Ako bolo dnes v práci? “ vyslovené bez akéhokoľvek záujmu, a v podstate vyslovené len preto, aby sa ten druhý nemohol sťažovať, že s ním jeho polovička neprehovorí.
Paradox? Nie! Určite nie. Vo väčšine domácností to tak býva. Kedysi horúca sopka vášní, lásky vychladne. Môže to trvať niekoľko rokov, alebo sa to môže stať z dňa na deň. Lepší z týchto dvoch zlých prípadov je podľa mňa ten prvý. Kedy vzťah pomaly vyhasína. Pomaly sa zabúda na to, čo bolo predtým, než vzťah dostal inú podobu. A prečo? Kvôli tomu, že už zrazu nie je toľko času len pre dvoch. Prídu aj iné povinnosti, ktoré kedysi, v čase, keď boli spolu preto, lebo sa ľúbili a o život mali postarané, nemali. Zrazu sa ráno zobudia, spravia si raňajky, do práce, z práce na nákupy, a keď sa príde domov sú natoľko unavení, že ich najlepším priateľom je v tej chvíli posteľ. Vzorec, ktorý platí viac ako Pytagorova veta.Únava je jednoducho silnejší pán ako oni sami. A v dnešnej lenivej dobe, čo by sme viac chceli? ? Človek si pomaly zvykne na stereotyp a nakoniec? ? Nakoniec si to už ani inak predstaviť nevie.
Ach my flegmatické lenivé individuá. Čo sa to s nami deje? ? ? Veď slnko vychádza každý deň. A hoci vychádza stále z východu a svieti stále rovnako, ani jeden deň nikdy nebude rovnaký.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár