Život s alkoholičkou nie je med lízať

A už vôbec nie pokiaľ tá alkoholička je vaša matka.

Vlastne nie. Ona to, že by mala problém s alkoholom rázne odmieta.

Všetky tie modriny na tele aj na duši sú len môj výmysel.



Mama.

Žena, ktorá v našom živote znamená asi najviac.
Teda v tvojom, možno. V mojom nie.

Pre mňa tá moja vlastne ani mamou nie je.
Mamou sa nazýva človek, ktorý pri tebe presedí celé noci keď si chorá, dáva ti studené zábaly keď máš vysokú horúčku, ako malej ti číta rozprávky alebo dáva pusu na dobrú noc, píše s tebou prvé krivoľaké písmená či lieči boliestky a v neposlednom rade sú pre ňu jej deti tie najdôležitejšie v živote.

Moja mama však vždy dávala prednosť fľaške. Bolo to tak už keď som chodila do škôlky a trvá to dodnes.

Rozdiel je len v tom, že vtedy som to nevnímala tak ako teraz. Teraz, keď to vidím, už chápem o čo ide a bolí to keď vidím vlastnú matku denne sa upíjať do nemoty. Alebo ako to volá ona „radšej si pospím, než by som ťa mala biť alebo kričať.“

Problém je ale v tom, že ona kričí a bije nás tak či tak. Príkladným dňom bol včerajší piatok.
Ak niekto veríte na to, že piatok trinásteho je nešťastný, tak v tom prípade ja mám piatky trinásteho doma často. A kľudne aj v strede týždňa.

Inak to nebolo ani včera. Prišla si z roboty. Neviem ako je to možné, ale bola si opitá už vtedy. Alebo ako hovorieva starká, maličkí ťa riadne strkali.

„Mami poď jesť“
„Nechcem“

Vedela som, že je problém.
Keď neješ, znamená to, že budeš piť.
A pre nás to nikdy neznamená nič dobré. Moje domnienky sa mi len potvrdili keď si vybrala z igelitky dve liter a pólky fľaše piva. Super, pomyslela som si. Nabrala som si jesť a utiahla som sa do izby ako vždy keď sa rozhodneš piť (poslednú dobu takmer denne ).

Už z roboty prišla ožratá, vypila dve liter a pólky fľašky piva .... nestačilo?! .. zjavne nie.

„poď so mnou do krčmy“
„Mami nejdem, pozri veď vonku je búrka. Leje, hrmí. Nejdem nikam“
„Buď pôjdeš alebo uvidíš“
„uvidím čo?“
CHYBA! Tresk po pysku.
„Tak ideš?“
Nemala som odvahu odporovať a tak som sa obliekla a pobrala sa ako zvyčajne s mojou matkou do krčmy na pivo. Celú cestu som zatínala zuby len aby som sa nerozplakala.

„Dobrý“, pozdravila som sa zahanbene.
„Čaj s rumom Elenka“ zahlásila mama už dobreženie pri dverách, „alebo vieš čo moja? Radšej rumík s čajom. Potrebujem sa zahriať“ – tomuto tu sa podľa mňa hovorí výkrik alkoholika.
„moja, ty si niečo dáš?“, super, krčmárka sa ma pýta či niečo nechcem, lebo vlastnej matke som dobrá len na to, aby som s ňou šla do krčmy.
„Nič teta, Ďakujem“, pokus o úsmev mi nevyšiel. Skôr z toho bol úškrn. A to si okrem tety Eleny všimla asi aj moja mama.

„Problém milostivá? Veľmi rada ti ho ručne stručne vysvetlím“ zanôtila svojím typicky ožratým hlasom asi o oktávu vyšším ako zvyčajne. Nezabudla pri tom na mňa poriadne dýchať. Pri zmesi piva, rumu a bohviečoho ešte ma až naplo.

Dobrú polhodinu som sedela za stolom, sledovala matku ako s pôžitkom na tvári pije svoj rumový čaj (či skôr čajový rum) a premáhala slzy.
Nebolo mi dvakrát príjemné celý čas počúvať to aká som zlá, nezodpovedná a ako sa neučím a ako sa ona za mňa hanbí. „Ty sa hanbíš za mňa? A čo mám povedať ja?“ , neovládla som sa. Neskôr som sa preklínala za to, že som radšej nebola ticho.

Vedela som prečo ho pije tak pomaly, myslím ten čaj. Najviac ma zarazilo keď teta Elena doniesla na tácke čaj spomínaný rum v takom malom poháriku. A viete čo? Vypila rum a išla si pýtať ďalší.

Niekedy mám pocit, že jej robí dobre keď ma môže psychicky týrať.

Po polhoďke sa konečne vytrepala z krčmy. Ešte pred odchodom si kúpila nadomov 2 Bažanty a odchádzame.
Jediné čo som chcela ja, bolo čo najskôr sa dostať domov, zamknúť sa v izbe a poplakať si. Po pár metroch chôdze smerom domov som sa dočkala toho čoho som sa bála už v krčme keď som sa neudržala a povedala jej, čo si o tom všetkom myslím.
Facka.
Možno práve z dôvodu, že som ju nečakala som letela k zemi. A viete čo spravila mama keď videla, že mi z úst tečie krv? ZAČALA SA SMIAŤ!
V tej chvíli som ju doslova nenávidela. Je mi jedno čo si kto o mne pomyslí, áno pocítila som voči vlastnej matke neprekonateľnú, silnú nenávisť.

Konečne doma.

Chcela som si len ľahnúť a plakať. Nechcela som tak veľa. Vyplakať sa a zaspať. Nie, kdeže. Ešte som poriadne ani nezabuchla dvere a už na mňa spustila krik, že som nevďačná špina a že jediné čo si praje je to aby som čo najskôr zdochla.

Toto už bolo na mňa priveľa.

Slzy mi padali po lícach no nemala som odvahu hovoriť. Ona si slzy vysvetlila po svojom a padala facka za fackou. Keď som sa vo vzlykoch zviezla na zem bila ma po hlave, prečo nie, v taký čas je jej to jedno. Hlavné, že trpím. Hlavné, že ma to bolí. Že plačem a že mi po líci tečie krv, však mami? Ty si si to ani nevšimla, nevšimla si si to, že mi po tvári tečú dva pramienky krvi. To si mi spôsobila prsteňom čo máš na ruke. Smeješ sa na tom, že mám ruky na hlave a modlím sa len aby to čo najskôr prestalo. V takýto čas rozmýšľam nad tým, či nie si nepríčetná. Lebo ten smiech znie horšie než hystericky. Akoby ťa tešilo vidieť trpieť a revať od bolesti vlastné dieťa.

A prečo? Len kvôli tomu, že odmietla ísť s tebou do krčmy, alebo že ťa poprosila aby si si už nekupovala šieste pivo domov.


Posledný úder.
Pochybujem, že to spôsobilo to, že som ťa prosila aby si prestala. Zrejme usúdiš, že mám dosť. A možno len potrebuješ do krvi dostať ďalší alkohol.
Nech je to ako chce. Konečne prestávaš. Nechávaš ma ležať v predizbe na zemi. Plakať, vzlykať. Nejak sa pozbieram. V bolestiach doleziem do izby a zamkýnam dvere. Rozhodnutá v žiadnom prípade ti neotvoriť.

Vyzliekam sa.
Každú chvíľu sebou mikám.
Všetko ma bolí.
Najmä chrbát a hlava.
Rana na čele nepekne krváca. Priložím si na ňu servítku, padnem na posteľ.
Nahá.
Nejde to obliecť sa. Každý dotyk oblečenia bolí. Rozplačem sa. Ďakujem bohu, že konečne je po všetkom.

A toto mávam vždy keď sa opije. Už nevládzem. Denne prosím Boha aby si ma zobral k sebe.. Nič nechcem, len mať pokoj.

Počujem ju ako si otvára pivo na dverách.

Už nie, prosím už viac nie ...

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

22 komentov k blogu