Vlastne ma nikto nesleduje. Všetkým je jedno čo a ako robím. Len občas si to neviem uvedomiť.
Každý robí chyby, nikto nie je dokonalý, nikto neprechádza dňami dokonale hladko.
Ja sa len občas cítim ako votrelec vo svete ľudí. Šit, oni chodia ponáhľajú sa myslia na svoje úzkoprsé problémy a manažujú si svoje krátkodobé ciele. Riešia mejkap a klebety. Ja nastavujem tvár slnku a nemyslím na nič len na to, ako krásne ohrieva a pozerám sa na stromy a svet a vpíjam do seba každý detail. Niekomu robí problém nemyslieť. Mne robí problém myslieť. Na bežný život, problémy, peniaze, povinnosti. Myslím na farby a tvary a hĺbku okamihu. Snívam si o tom, čo by sa mi mohlo stať, robím nečakané rozhodnutia, sadnem si k neznámym priateľským ľuďom. Lenže potom idem ďalej a už ich neuvidím a zase len čakám, kým ma niečo vytrhne zo stereotypu.
Chcela by som nezvyčajný život. Ako z čudného príbehu. Lenže taký život neexistuje. Čudné príbehy sú nereálne. Mala by som sa zobudiť do sveta školy a práce a plných vlakov a žuvačiek vypľutých na chodníkoch a úradníčok a papierov a stresu. Narodila som sa sem tak sa na to budem musieť adaptovať. Smutné konštatovanie.
Aj keď... vždy mi ešte ostáva voľný čas. Čas, ktorý môžem stráviť vpíjaním okamihov a slnka a sledovaním všetkého okolo. Môžem sa hrať na profesionálneho sledovača a hromadiť si energiu z ktorej budem žiť v normálnom nudnom svete.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár