Fekálna filozofia bielej misy

Dnes by som chcel nadviazať na svoje včerajšie fórum a zahľadieť sa do témy, ktorá je pre každého z nás výnimočne osobná. Ak sa raz vo vašom živote objaví moment, keď tento očistný rituál nebudete schopný vykonať, pochopíte, že sranie ja pre váš deň ako jahodová pena stekajúca po brade morskej panny. Stručne zhrnuté a povedané : malý zázrak potešujúci život.

Nemyslite si, že celý tento blog bude len kvetnate opisovať a vyzdvihovať krásu kakania, keďže v samotnom akte by sme zas toľko nádhery nenašli. Avšak priznajme si, že bez hovien by bol náš život o čosi smutnejší. Prečo si to myslím?

Všetci sme už počuli a verím, že aj pocítili na vlastnej koži v akej rýchlej dobe to žijeme. Áno, viem, je to TAK opotrebovaná téma. Ale je nevyhnutná pre vysvetlenie môjho myslenia. Stále sme pripojený na sieť. Wifi sa nachádza na každom rohu a ak by náhodou aj nie, zachránia nás naše mobilné dáta. Messenger pípa, smsky prichádzajú pomedzi každodenné starosti, vybavovačky a bezduché behanie hore dole. Sme v robote a ak sa z nej vrátime, zapneme si kvôli potrebnému relaxu telku. Oceňujem ľudí, ktorý si namiesto ovládača zoberú do ruky knihu, alebo robia inú prospešnú aktivitu. Bavíme sa so známymi, riešime dilemy a ak niekde ideme pešo, máme v ušiach slúchadlá. Otázka je, kedy sme sami a v tichu?

Mám pocit, že ľudia majú čas na všetko okolo seba, okrem seba. Kedy máme plakať nad ťažkými chvíľami a filozofovať nad životom? Určite si nemyslím, že technológia je zlá. Je ľudstvu prospešná asi tak ako oheň, ale nepodlieha naša psychika pod náporom až prílišného zanedbania svojej duše? A tu prichádza hajzel. Jediné miesto, kde nás nikto neruší a ešte tam si berieme tablet. Najlepšie myšlienky a nápady dostávam práve na záchode ( niekto môže aj v sprche, ale tam ja výlučne spievam).
Preto je pre mňa sranie také dôležité, odčlení nás od spoločnosti aspoň na malú chvíľu a môžem sa zapozerať do seba.

Ututlávanie svojich problémov, ešte hlbšie do vnútra sa stále vypomstí. Vykypí to v tedy, keď to najmenej čakáme. Čaká to v našom podvedomí, ako zubatá baba jaga. Preto, spolu s hovnami, zo seba vypúšťam aj príval emócii, ktoré nechcem len vyhodiť do koša svojej mysle, ale prísť im na koreň. Myslím, rozoberám, skúmam, SOM. Prosím, neberte si mobily a tablety na záchod a užite si samotu. Kto videl film Into the wild pochopí. Je to niečo podobné. Tak krásny rituál. A na záver motto môjho článku : Preserme sa k poznaniu.


(uznávam, niekto to môže riešiť aj prechádzkou, ale spojenie duchovného a živočíšneho čistenia je proste silnejšia)

 Záchod

2 0 0 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu