Ja si bezstaroste vykračujem s kamoškou po obchodnej ulici ... ked tu - kde tu - nás obe - milovníčky kníh napadne, zájsť do kníhkupectva. Poznáte ten pocit ked len úchylne obchytkávate obaly kníh, vdychujete ich vôňu, čítate obsahy ? Tak hej toto bola u nás bežná činnosť vykonávaná v predajni s knihami.
Asi od čias mojej skorej puberty - ktorá so mnou niekedy poriadne zametala - a ja som následne zametala s rodičmi - sa v mojom okolí nachádzali jedinci, ktorí mali zásadný problém s mojim oblečením. Zvykla som si na doslova sprosté nezmyselné poznámky na moju osobu a časom mi to prestalo vadiť. Akože ja som si vedomá, že som to niekedy s extravaganciou preháňala ale šak viete ako - puberta je puberta - tam človek niekedy nemá šancu. Ked si pozerám staré fotky tak aj ja niekedy nad sebou krútim hlavou, ale musím uznať že som vždy bola štýlová .
Aby som vás však uviedla do obrazu - aj v tento dovtedy bezstarostný deň som bola zrejme pre niektorých (predovšetkým pre jednu konkrétnu, nižšie spomínanú pani) príval priveľkej extravagancie, ktorú nevedela v čistom bratislavskom vzduchu predýchať.
A tak si vstupujeme do predajne - pristavíme sa pri prvom pulte s knihami - ja beriem do ruky prvú, kamoška ma opúšťa a nachádza tú svoju o niekoľko metrov dalej.
Stojím tam a čítam obsah, ked tu z ničoho nič sa pri mne pristaví jedna pani. Vzhľadom na to, že sa to mi to stáva dosť často (fakt neviem čím pútam ľudí, že naberú pocit, že mi musia porozprávať niečo zo svojho života) ale dobre, nejak zvlášť mi to nevadí a ja rada pokecám aj s cudzími jednotlivcami.
Avšak táto pani - v postaršom veku - sa so mnou nechcela rozprávať - ona ma chcela len poriadne zdrbať, aby som sa už asi v živote neukázala na svetle sveta - možno keby bolo na nej - púšťala by ma von len v noci alebo len medzi slepých.
No a tak si tam stojím a počúvam, čo mi hovorí - "Máte nohy ako stonožka!" V prvom momente si hovorím, že okej tá je mimo, nevadí, zasmejem sa ("Haha, hmm dakujem") a otáčam sa späť na pult s knihami.
ALE ! Ona neprestáva - obzerá si ma jak keby som bola v nejakom imaginárnom výklade o ktorého existencii vie len ona. Normálne zo všetkých svetových strán a uhlov.
Tak v nemom úžase čakám, čo zo seba ešte vypustí. Pani (dobre vychovaná) ma nenechala dlho čakať a opakuje - "Máte nohy ako stonožka!". Tak sa teda pripojím a hovorím jej, že fakt netuším čo to znamená. Jediné čo mi napadlo že - síce mám krivé chudé nohy - ale do rici šak sú iba dve. Zjavne videla môj neskrývaný nechápavý výraz na mojom ksichte a svoju vetu začala rozvíjať (stále sa otáčajúc okolo mojej osi).
- "No ja to nechápem - to čo máte na sebe - šak to je hrozné - to ako môžete takto chodiť von ? vyzeráte ako ľahké dievča. Sa nečudujem že chlapi znásilňujú - šak ked vy mladé chodíte takto oblečené ?"
Ja svoj nechápavý pohľad presuniem z nej na seba - a rozmýšľam - do faka, šak mám kraťase s farebnými pančuchami (nie nie, nebojte sa nešlo o krikľavé farby) - nič extra, nič nápadné - chodila som aj výstrednejšie - toto je nič - o čo jej ide ? Šak mi neni ani koža vidieť - som napoly zakrytá!
Počas tejto mojej krátkej vnútornej úvahy ona pokračuje :
"Kraťase sa predsa nosia na pláž ! Nie sú určené na bežné nosenie preboha ! Ved ešte nie je LETO ! Ako takto môžete chodiť ? To chcete aby vás niekto znásilnil ? To je hrozné ! Takéto krátke gate sa nenosia !!! IBA K MORU!"
Ja zdvíham opäť oči k nej, stále si udržujem svoj nechápavý pohľad a stále nechápem o čo jej ide. Tak jej hovorím "Pani prečo sa do mňa staráte ? Ved ked sa vám to nepáči, tak sa na mňa nepozerajte. Ja si nemyslím, že je to vulgárne, šak mám zahalené celé nohy."
Ona (podľa mňa vôbec nezaregistrovala, že by som niečo povedala) dalej pokračuje o tom, že ma niekto znásilní a ja pohľadom hľadám kamarátku - ktorá sa celkom čakane prípajá k rozhovoru - teda, neviem či to mám nazvať ako rozhovor - pani pomaly ale isto zvyšovala hlas a tak sme na očiach vdaka nej celému kníhkupectvu - mne osobne pozornosť iných nevadí ale toto bolo trošku cez.
Kamoška ju dobre mienenou radou posiela liečiť sa na psychiatriu, lebo jej nepríde normálne, aby začala vykrikovať na cudzie dievča. Pani síce radu zachytila ale z predajne odchádza bez nej. Prešlo niekoľko takýchto slovných prestreliek, medzi kamoškou a ňou a mnou. Pani pred svojim hlasným odchodom vykrikovala stále len tie isté slová - vulgárne, ľahké, znásilnenie, bla bla bla (presné znenie viet si nepamätám, začala som sa (žiaľbohu alebo našťastie ?) smiať.
S kamoškou teda so smiechom a s pohľadmi kníhkupcov na našich chrbtoch odchádzame z predajne - teda - nie som si istá - či na chrbtoch alebo na tých mojich nohách.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
jebnuta dementna babka, snad je uz mrtva
Napíš svoj komentár