Nachvíľu som zavrel oči. Okamžite som si spomenul na ten trapas spred roka, ktorý ma stále prenasleduje v myšlienkach a doteraz by som sa najradšej prepadol pod zem. Toho hnusného pocitu aký som len idiot a ako som to posral, sa nedokážem zbaviť. Podvedome som tresol rukou o sedadlo čo malo za následok, že divák vedľa mňa takmer vykríkol na celú sálu. Teda vykríkol, ale nie na celú sálu. Avšak dostatočne na to, aby upútal pozornosť nielen hercov na pódiu ktorí sa na chvíľu zasekli, ale aj zopár desiatok ľudí sediacich pod nami.
Pocit trápnosti sa znásobil a tak som sa spustil na sedadle o čosi nižšie, v snahe pôsobiť nenápadne. A vtedy to prišlo. Vzduch v žalúdku sa začal kopiť a tlačil sa von. Odgrgnúť si neprichádzalo do úvahy vzhľadom na tú klobásu a fazuľový prívarok ktorý som mal pred predstavením, tak som to musel potlačiť. To bola chyba. Vzduch sa presunul nižšie a usadil sa v črevách. To by nič nebolo, keby sa pri každom nádychu a výdychu nepresúval hore-dole a nespôsoboval ustavičné škvŕkanie. Samozrejme v tom najväčšom tichu najhlasnejšie. Musel som prestať dychať, alebo to minimálne maximálne potlačiť. Začalo sa mi krútiť v hlave a potil som sa ako kôň. Ale tak, nedalo sa nič robiť.
Po niekoľkých minútach to ustalo. Uvoľnil som si kravatu a rozopol gombík na košeli. "Nie! Pretože ja som tam nebol hahahaaa" Sálou sa opäť rozľahol mohutný smiech. Taký, že spolusediaci začal spočiatku krochkať a potom dokonca pišťať ako..akoby sa zadrhol. Tentoraz som sa pozrel na neho ja, či je v poriadku. Asi bol. Neviem. Bolo mi to jedno.
Takto rozvalený, rozopnutý, neoholený a so strapatými dlhšími vlasmi som si oprel hlavu dozadu a zavrel oči. Pripadal som si ako nejaký ožran v lesoparku. Ale to mi bolo jedno tiež. Vlastne, neviem prečo mi nebolo jedno ak by som si aj odgrgol a všetky problémy spojené s prívarkom by boli preč. Zas ten pocit. Bože moj..ja som ale... Našťastie som stihol precitnúť predtým, než by mi vystrelila noha dopredu a ktovie čo by spôsobila. Do zorného poľa mi hneď padla istá dáma v červenom v lóži oproti, ako sa na mňa ustavične díva a ukazuje akési divné gestá. Toto predstavenie nabralo rázom nový rozmer. Ale len dovtedy, kým som si spomenul na ten trapas a na to aký som idiot, čo sa tiež spojilo s tlakom v mojom bruchu a oblial ma pot. Tu som už nemohol dlhšie ostať.
Vyšiel som von zo sály na chodbu a namieril si to na najbližší balkón. Otvoril som dvere a ovalil ma ľadový vzduch. To bol fantasticky pocit. Konečne som mohol toho fazuľového démona vyhnať von. To bola nádielka. Myslel som si že sa zatrasie zem. Namiesto toho vzduch na balkóne pohltilo niečo iné. Doprial som si ešte poriadny pľuvanec vytiahnuty až zo špiku kosti a oprel som sa o rozkývané zabradlie a vychutnával tú chvíľú úľavy. Nech mi nikto nehovorí, že byť zamilovaný je ten najkrajší pocit na svete! Odrazu buchli dvere. Nevšímal som si to. Určite to bol len prievan.
Po chvíli ma však prepadla divná myšlienka. Čo ak to prievan nebol? Myšlienka sa zhmotnila a boky mi začali obopínať nejaké ruky. Prudko som sa otočil. Bola to ona. Lepila sa na mňa ako suchý zips. Musel som ju odsunúť, lebo som bol v nebezpečnej zóne. Nedala si však pokoj a pokračovala. Rozopla mi košeľu a začala bozkávať kadekde. Nebránil som sa. Nebolo to až také nepríjemné a tak som zavrel oči. Došla až k ústam. Vtedy sa mi zas prehral celý scenár z minulého roka a ako správny idiot som sa odtiahol a začal cúvať, kým som nenarazil na zábradlie. Nemohol som dovoliť aby sa stalo niečo také ako vtedy. Stačila mi jedna trauma. Olizujúce pery a žiadostivý výraz tváre ženy spojený s tienmi mesiaca ma vyľakal. V tieni vyzerala ako upírka so slabosťou na neupravených, fazuľou zapáchajúcich...idio...mužov.
Podišla bližšie a pokračovala. Už som nemohol ďalej cúvať a tak som na naklonil cez okraj v snahe zabrániť kontaktu pier. Jasná nočná obloha bola tak nádherná. Chvíľka nostalgie ktorú preťalo zavŕzganie a uvoľnenie zábradlia. Až teraz sa mi naskytol pohľad na úplne celú oblohu. Ale nebola to obloha kam smeroval môj pohľad. Zrak sa mi upriamil na ženu s krátkou sukňou stojacou nadomnou. Až vtedy som si všimol, aké úchvatné mala oči. Do konca života mi však nešlo do hlavy, ako je možné, že ona ostala hore.
Padal som. Asi z dvadsiatich metrov presne do fontány. Presne do stredu. Presne na sochu čúrajúceho chlapca.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár