Posledné minúty neznámeho mladíka

Pokojne som si fajčil na balkóne. Ruky sa mi tak triasli od zimy, že som mal problém vôbec trafiť do úst. V duchu som zanadával na vietor že mi kradne ešte aj z cigarety ktorá ma držala od toho,aby som sa zbláznil.

Áno. Aj v tejto chvíli stála vedľa mňa. Viem že mi hrabalo. Nik vedľa mňa nebol. Moja zhmotnená ilúzia o nej zazerala na mňa, čo to robím keď mi to škodí. Akoby nestačilo to, že bez toho by som asi z toho balkónu s najväčšou pravdepodobnosťou skočil. Alebo ešte pravdepodobnejšie zhodil ju, aby som mal pokoj. A predsa som bol rád že je tu. Svojim spôsobom ma to upokojovalo a aj privádzalo do šialenstva. Odfúkol som dym smerom k nej. Znechutene skrivila ústa a zmizla. Vedel som, že to zaberie. Vždy to zaberie.

Odhodil som špak a vypustil veľké bago slín ktoré sa po pár metroch pádu rozšplechlo a vytvorilo kružnicu. Stihol som ešte počuť ako ktosi hlasno zanadával. Asi nejaké kvapôčky odprskli niekam, kam nemali. Neprikladal som tomu veľkú vážnosť. Vošiel som dnu, skontroloval sociálne siete a ľahol si na posteľ. Ležala vedľa mňa. Cigaretu som už nanešťastie nemal. S povzdychom som si si sadol na kraj a rozmýšľal. Alebo lepšie povedané, spomínal. Mal som konať skôr a nie snívať a čakať ako (priestor pre doplnenie vhodnej nadávky). Všetko mohlo byt inak. Alebo možno ani nie inak. Minimálne to by bolo inak, že ak by tu bola a by som do nej teraz pichol nožíkom, tak by sa neusmiala tým svojim krásnym úsmevom a nerozplynula sa, ale pravdepodobne by mi spravila niečo iné. Niečo čo by som viac pocítil...hlavne teda asi aj fyzicky.

Obliekol som sa a šiel som von inak by som sa v tej izbe asi zbláznil. Rozopol som sa. Chlad mi robil dobre. Zmrazoval mi mozog a aspoň sa mi nezjavovali hlúposti. "Aha, man in black" zachichotali sa dve postavy ktoré kráčali oproti. Neviem teda, či to boli ľudia alebo čo, každopádne ich hlas a smiech tomu veľmi nenasvedčoval. A to čo mali na sebe ani toľko. Medzitým aj fúkať prestalo a vyjasnilo sa. Nočná jasná obloha a k tomu chlad a bezvetrie, to bolo niečo pre mňa. Čas na poslednú Cigaretu. Zastal som, oprel sa o múrik a vychutnával tu chvíľu, konečne sám. Samozrejme že som nebol sám. Akoby som aj mohol. Opierala sa vedľa a dívala sa na mňa. S povzdychom som vyfúkol dym. Tentoraz však do inej strany. Nechcel som aby odišla. Trošku smiešne slovo, že odišla. Veď ako by aj mohla. Nikdy ku mne neprišla a nikdy tiež neodišla. Opäť sa usmiala a prehodila vlasy na druhú stranu, čím sa objavili jej dokonalé črty tváre. Potiahol som si posledný krát z cigarety a odfúkol jej smerom.

Šiel som ďalej a po chvíli som zabočil a vošiel do krčmi. Namieril som si to k baru a objednal Jacka. Kopol som ho do seba a vypýtal som si ďalšieho. Po chvíli sa pri ku pultu dotackal ktosi. Rovnako ako tie tvory vonku, ani tohto tu by som k človeku neprirovnával. Hlavne teda asi kvôli tomu pachu. "Haha, man in black, čo takto objednať niečo aj mne a mojim kamošom?" ježiši...človek sa raz oblečie do čierneho a už ľuďom hrabe. Od ignoroval som ho a namiesto toho kopol do seba ďalšieho jacka.

Sedela o dve stoličky ďalej a znepokojene pokrútila hlavou. Indivíduum sa knísalo zo strany na stranu no nepodniklo nič. Mozog alebo nejaká iná forma riadiaceho centra asi vyhodnocovala ako zareagovať. Poprosil som si jednu kusovku. Barman odmietol, vraj kusovky nepredávajú. Položil som mu tam 10 evri a vážne ho poprosil. Ochotne teda vytiahol jednu zo svojich a dal mi. Hm..fajnšmeker. "No tak čo bude s našimi drinkmi" s námahou zo seba dostal. Zapálil som si a kopol do seba posledný poldecák. "Ty asi matku prírodu strašne nemáš rád čo? Opýtal som sa ho a vyfúkol som mu dym do ksichtu. Zakašľal a dostal zo seba niečo ako "he?". "Keď sa s tebou takto zahrala". Všetko stíchlo. Vložil som si cigaretu do úst a dal som sa na odchod. Usmievala sa.

Ovanul ma príjemný vánok. S hlavou v zemi som sa pobral ďalej. Blikajúci neón, vrzgajúce dvierka na plote. Jeden by si až myslel že sa ide stať niečo zlé. Samozrejme že sa nič nestalo. Nebol som predsa v žiadnom céčkovom holyvúdsom filme. Išiel som prejsť cez cestu. Dvihol som hlavu. Zas tu bola. Slúchadlá v ušiach a s tým jej nádherným úsmevom. Odrazu sa ozvalo "ahoj". Už mi asi dosť šušťalo z tej pálenky. Plus ta ciga..ojojoj.

Vykročila na cestu s očami upretými do mobilu. Ona sa zbláznila. Či nie. Počkať. Ja som sa zbláznil. Tu sa už začali diať sakra divné veci. Bola už v tretine cesty keď zatrúbil kamión. Preľakla sa tak, že sa nevedela pohnúť. Len sa dívala do tých približujúcich sa svetiel. Čakal som, čo ešte dokáže môj mozog vyprodukovať.

Teraz neviem, či mu ten alkohol, alebo ta cigareta pomohla vyprodukovať to, že so mnou myklo a rozbehol som sa za ňou. Bol som si istý, že som blázon. Ale že urobím niečo také? Kamión bol už úplne blízko keď som bol pri nej. Jedinú šancu na prežitie mala ona a to len po tom, ak by som jej odovzdal nejakú kinetickú energiu. A veru že som aj odovzdal po tom, čo moje ruky neprešli skrz, ale narazili do skutočného tela. Jej tela. Odletela do druhého pruhu. Kde ju síce nabralo iné auto ale to na rozdiel od kamiónu stihlo zabrzdiť. Nechápal som.

Rozčapil som som sa na prednú masku a stiahlo ma pod kamión a hlavou som tresol o asfalt. Cítil som ako mi z hlavy začína vytekať kadečo. No stihol som ju ešte zazrieť. Ako leží asi meter a pol odo mňa. Usmiala sa na mňa tým najreálnejším úsmevom, aký som videl. V tomto stave blaženosti som zotrval zopár ďalších milisekúnd, kým olejová kvapka ktorá mi z podvozku kvapka do oka neukončila toto šialenstvo.

 Skutočný príbeh

19 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu