S touto myšlienkou sa pohrávam za každým, keď večer zatváram oči a hodnotím svoj život. Je to uz niekoľko týždňov. Neviem prečo mi skrsla v hlave taká myšlienka. Bolo by to vôbec dobré? Čo ak som prežil úplne mizerný život a teraz si ho musím prežiť znova bez toho aby som mohol čokoľvek zmeniť. Alebo čo ak som mal fantastický život a moja milujúca rodina je teraz niekde v budúcnosti pri mne.
Neznie to ako uplny bullshit? Jasné že znie. Aj mne to tak príde. Ale neviem sa zbaviť tej myšlienky. Čo ak každe deja vu je práve nejaký fragment z už prežitého života. A co ak by bolo možné presúvať sa v spomienkach...raz dopredu...raz dozadu...a vyberať si len tie príjemne.
Prečo to potom dopredu nejde? Je to tým ze nevieme ovládať svoj mozog dostatočne? Alebo sme závislí len na minulosti lebo sa bojime toho čo príde.
Chceli by ste vidieť svoj horizont udalostí? Vidieť svoj život ako na nejakej časovej linii. Vidieť všetko co sa stalo, a čo sa ešte len stane.
Čo ak ma každý človek svoj vlastný časopriestor? Čo ak je Boh čierna diera, okolo ktorej je zahnutý časopriestor každého jedného z nás a preto vie všetko, čo sa stalo a čo sa ešte len stane, pretože on je ten, čo vidí horizont udalostí každého z nás. A ak je tých čiernych dier mnoho, vedieme súčasne mnoho životov?
Aj teraz si takto ležím a premýšľam nad tým všetkým. Čudujem sa ako mohol toto moj mozog vyprodukovať. Možno by som predsalen mal prestať pozerať toľko filmov.
Počujem pravidelné pípanie a vzdialene hlasy. Akoby z vedľajšej izby. Nerozumiem im. Je to len akési mumlanie. Začína ma to pomaly znepokojovať.
Všetko sa začína triasť a stmavovat. Je to zvláštne. Necítim žiadne otrasy. Ale tie hlasy a to otravne pípanie. Počujem ich zreteľnejšie. Vraj sa niečo nedá zvrátiť a mozgová aktivita prudko vzrastá. Nechapem tomu. Zorné pole úplne stmavlo. Omdlel som?
Po chvíli sa všetko rozjasni. Som oslepený. Pomaly rozoznávam nad sebou nejaké hlavy. Prenikne ma nepredstaviteľná bolesť celého tela. Neviem sa pohnúť. Podarí sa mi dvihnut ruku a pozrieť sa na mu. Zvráskavená, navreté žily...ako ruky 90 ročného muža. Zda sa, že postavy skláňajúce sa nado mnou su lekári. Vraj sa nejaký subjekt prebudil. Do očí sa mi tlačia slzy z tej bolesti.
Nejaka žena podpisuje akýsi formulár a ďalší doktor si pripravuje injekčnú striekačku. Čo sa tu deje? Žena sa skláňa nadomnou, pobozka ma a zašeptá zbohom. Ďakuje za naše prekrásne manželstvo a deti. Pristupuje doktor so striekačkou. Po chvíli bolesť ustupuje a zorné pole sa stmavuje. "Vrátime ho...keď si to už zaplatil" počujem.
Tma.
Strhnem sa. Otvorím oči a lapám po dychu celý spotený. Pozriem na svoje ruky. Sú ako ruky 20 ročného človeka.
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
2
@Lyterka hlavne som to písal dosť prepracovaný...v autobuse ked som cestoval domov
ale priznávam...isto na mňa mali nejaký vplyv filmy 2001: Vesmírna odyssea a Interstellar
ale priznávam...isto na mňa mali nejaký vplyv filmy 2001: Vesmírna odyssea a Interstellar
3
Takéto haluze mávam aj ja .. hej sa mi uľavilo že nie som sama .. len mňa potom zachváti po takýchto predstavách úplna úzkosť a strach .. ach ..
Napíš svoj komentár
jako ta to napadlo?
nj, nepíše sa rok 2015, ale 2085, a práve prežíváš svoje spomienky,/celý svoj (doterajší) život v spomienkach spracovaních, /prehnaních cez nejaký pokročilý systém virtual.reality, neco jako matrix.. :letim: