To s očami som skúsil znovu. S ľavým okom bez šance. S pravým sa mi to aj trošku podarilo. Cez ten opuch však len na tenkú štrbinku. Čistý Clint Eastwood skrížený s Jožom Rážom. Bolel ma každý pohyb očnej buľvy.
Niekto oproti mne sedí na stoličke. Pomaly ku mne prichádza aj sluch. Čudujem sa, že počúvanie ma nebolí. Ono to...vzlyká? Skúšam ostriť zrakom čo mi bolesť dovolí. Miestnosť je tmavá, iba oproti mne sú otvorené dvere a z nich žiara jasného svetla. Ako na konci tunela. Silueta na stoličke prestáva vzlykať a vstáva. Očividne...no..dalo by sa teraz polemizovať o tomto slove...ale zdá sa, že je to žena. Odkašle si. Na sluch sa stále ešte môžem spoľahnúť. Je to žena. Pristúpi ku mne a utešuje ma. Vraj to bude všetko dobré. Ale až keď vyklopím čo viem, zvreskne. Musí byť nejaká trhlá. Prudko dvihne ruku, chytí mi sánku a chvíľku ma hladká po strnisku...čo si budeme klamať, zľakol som sa a mykol so sebou.
Bolesť zo všetkých kútov môjho sveta mi rázom prešla krčnými väzmi do mozgu. Nejakým tým reflexom bol donútený zavrieť aj to jedine použiteľné oko. Otočila sa na opätku chrbtom k mne. Chvíľka tichá. Krátky šuchot a natiahnutie zbrane. Opäť ten zvuk opätku..k tomu potmehútsky smiech.
Pocítim chlad na čele. Povzdychne si a začína ma volať svojím chudáčikom. Chlad sa presúva okolo nosa k ústam. Pomaly naťahuje spodnú peru a jemne klepne o zuby. Donúti ma otvoriť ústa a hlavňou vkĺzne dnu. Fuj...tá odporná chuť železa na jazyku. Zrýchľuje sa jej pľúcna ventilácia Necítim vôbec žiadny strach. Ba nejakým spôsobom dúfam, že potiahne kohútik.
Opäť starý známy scenár. Prudko sebou mykne, ja sebou myknem, môj mozog sebou mykne a stvrdne od bolesti. Zvuk opätku, niekoľko krokov a zaistenie zbrane. S námahou otvorím oko. Zamyslene, s jednou rukou v bok, v postoji maximálne zvýrazňujúcom jej krivky, stojí asi meter a pol predo mnou. Postavu ma impozantnú.
Mykne sebou, prudko sa otočí a dvoma krokmi pristúpi. Tentoraz som sa nezľakol. Zvuk tasenia noža. Celý čas ju premeriavam okom. Špičkou noža mi dotkne pupku a pomaly smeruje...áno..hore vy úchyláci. Za normálnych okolností by to možno bolo príjemné. Ale tentoraz nie. S hanbou priznávam, že som šteklivý a moje brucho zbesilo vibruje. Mojím zápästiam to rozhodne dobre nerobí. Ju to ale očividne rajcuje.
Nožom sa dostane až ku krku. Zas ten potmehúdsky smiech. Napnem krčné svaly. Hovorí že jej mám povedať čo viem a potom môžeme niekam zájsť. Čo je toto preboha za ženskú?
Vo dverách sa medzi časom objavila ďalšia silueta. Ona si očividne nevšimla ale s priloženým nožom mi naďalej dýchala na krk. Pochopiteľne som ju na to nechcel upozorňovať. Nie v tejto chvíli. Vykrvácať fakt nechcem. Len nech sa nijako neprezradí...o povahe tej ženskej už niečo viem. Prosím o pomoc svätú Trojicu. Kto vie, kto z nich má dnes poobedňajšiu šichtu. Pre istotu som skúsil všetkých.
Siluetu to ale prestalo baviť a prehovorila.
Myknutie a otočenie ženy. (Ako inak, doprevádzané tým otrasným škripotom opätku.)
A súčasne s nožom.
Slabúčke štípnutie na krku a príjemné teplo zahrievajúce a súčasne štekliace moje brucho.
Po chvíľke strata farebného a hneď na to úplná strata videnia.
Zúfalý výkrik ženy sa už stratil niekde v nepočutne.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár