Paradoxom,ale nie je to,že to stále cítim rovnako a,že by som chcela napísať kus niečoho z toho čo sa deje v mojom vnútri,trochu priblížiť svetu ten boj,ktorý sa vo mne odohráva.Zhmotniť to šialene obdobie,ktoré prežívam posledné mesiace a,ktoré nechápem. Istá časť zo mňa ho stále nepríjma a istá časť sa s ním už zmierila.
Tak to poďme pojať pekne od konca.
Aj,keď necítim hnev ani nenávisť...aj,keď neviem čo cítim,viem,že moje vnútro je mŕtve. Moje srdce je sklamané (nie preto,že je zlomené),ale preto,že je oklamané. Cíti veľkú zradu.Stále sa ma pýta prečo?začo? a ako? a,keď neodpovedám tak kričí či je to naozaj pravda...A vtedy sa mi do očí tlačia slzy a šepkám,že ano naozaj je.
Aj napriek tomu,že som nechcela nič,že som nepýtala nič,že som tolerovala,že som odpúšťala,že som pomáhala,že som nastavovala líce vždy aj na ďalšiu "facku". A,keď som pri tej poslednej povedala...stačí! Zazvonil nadomnou ten povestný zvonec.No žiaľ nebol to ten,ktorý ohlasuje šťastné konce.
Raz večer som pocítila ďalšiu z mnohých zrád a klamstiev.Iba matne si spomínam na tu cestu domov.Cela som sa triasla a srdce mi bilo až niekde v krku.Chcelo sa mi plakať,ale slzy neprichádzali. Zastavila som sa až pred domom.Vytrasená ako sirota v snehu a s nervami v koncoch. Zapálila som si cigaretu a pretočila som si to všetko ešte raz.
Veziem sa eskalátorom,všade veľa ľudí..zmätene sa otáčam na všetky strany,cítim úzkosť,zrazu zbadám pár "známych" tvári..skloním hlavu a vychádzam von na čerstvý vzduch.Ten mi urobí dobre,okysličí mi mozog a ten mi potom poskytne vysvetlenie čo sa to tu vlastne deje. A potom to prišlo..ako blesk z jasného neba a trafil ma presne do srdca...stál tam...vonku...kúsok odomňa..s úsmevom na perách a cigaretou v ruke (Podlomili sa mi kolená,bol to zvláštny pocit). Zo stovky ľudí,ktorí tam boli všade naokolo bol On prvý,kto mi udrel do očí. Zrazu tam bol,proste tam stál aj,keď tam nemal byť..proste tam bol..S ňou...Ťažko opísať čo sa vtedy deje v ľudskom vnútri. Ten mizerný pocit,ktorý ničí všetko vo Vás ako živelná pohroma. Nie nekonali sa žiadne slzy ani scény ani facky ani hádky,nekonalo sa nič.Vytratila som sa odtiaľ rýchlejšie akoby si ma ktokoľvek stihol všimnúť.Ponáhľala som sa niekam, kde budem sama.Niekam,kde bude môcť moje vnútro pokojne umrieť. Umrelo rýchlo a vlastne nebolelo to veľmi iba málo,ako by len zhaslo čo ma stále hrialo. Pusu na druhý deň ráno som odignorovala a potom si už veci pamätám iba matne. Viem,že pár mesiacov medzi nami nastala doba ľadová. Dlhé týždne,dlhé noci a ťažké dni..no stále žiadne slzy. To bolo znakom toho,že moje vnútro je definitívne mŕtve. Potom sa ľady prelomili a ja som si naivne myslela,že príde nejaké vysvetlenie..miesto toho prišla sprška výčitiek,že som bola ako taká kotva,ktorá ho ťahala ku dnu,kde sa dusil,kde nevedel viac žiť,že som ho ničila nielen psychicky,ale aj zdravotne. Sedela som tam ako prikovaná,neschopná povedať čo som videla a prečo som utiekla.Prečo som mlčala a prečo som ignorovala.V tom momente som bola úplne neschopná čohokoľvek,neschopná bojovať za svoju pravdu,za jeho zradu a vtedy to prišlo...po všetkých tých náročných týždňoch som sa rozplakala..a plakala som takmer celú noc. Neboli to slzy,ale vodopády plné bolesti,sklamania,zrady a nepochopenia. Chcela som kričať,že aj mne bolo ublížene,že cítim bolesť a zradu,že moje zdravie je na zosypanie a,že to všetko veľmi bolí. No miesto toho som len potichu povedala...prepáč,že som ťa takto zničila.
A on mi odpustil...ja som sa mu poďakovala a odvtedy sme sa už nikdy nemali radi...
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
28. 9.sept. 2015 16:13
nech ti je tato prihoda výzvou k zmene na odhodlanejsiu a sebavedomejsiu zenu, ktora to uz nikdy nezazije 2. x
Napíš svoj komentár