:(

Po niekolkohodinovej meditacii som dosla k zaveru, ze zivot je prilis kratky a niekedy i krasny na to, aby som sa vlacila po tunajsich sudoch a tak som sa vybrala na Charing Cross Police Station, aby som stiahla cele to obvinenie zatykanie a povedala som, ze dalej nechcem pokracovat.

Citim sa napicu. Spominam na vsetky tie chvile, ktore som s nim prezila. Na kazdu noc, ktoru som v jeho objati zaspavala a na kazde rano ,ktore sa vedla neho zobudzala. Na kazdy bozk, ktory mi dal pred odchodom do prace. Na kazde objatie, ktorym sme sa lucili. A potom opat vitali. Na to, ako sme v hoteli Ritz pili najhnusnejsie a najdrahsie drinky v mojom zivote len preto, lebo to treba vyskusat. Ako nas vyhadzovaci vyhodili z klubu lebo sme z nasho pohladu boli az prilis cool. Ako sme odrbavali taxikarov, ked som sa hrala na Francuzsku a on na Slovaka. Ako sme sfajceni od sameho smiechu zaspali. Ako mi hraval na klavir. Ako mi oznamil, ze ma berie do Pariza. Ako som na jednom z prvych stretnuti spadla na schodoch kvoli steklom a vobec mi to nebolo trapne alebo neprijemne. Ako mi oznamil, ze som jeho a prichylil ma k sebe. Ako to bolo krasne. Ako mohlo byt vsetko take krasne. A ako sa to mohlo potom takto naramne dojebat. Boze, asi do konca zivota budem mat v hlave melodiu, ktoru hraval najcastejsie a najradsej. A asi do konca zivota budem mat pred ocami obraz, ako ma chytil pod krk a vyhrazal sa. V zivote nikdy som nevidela niekoho tak nenavidiet. A este niekolko hoidn predtym mal slzy v ociach, ked sme sa lucili. Ked mi len hovoril, ze ma nechce stratit. Ani ja jeho som nechcela. Ani teraz nechcem. Chcem ho spat. Boli sme opiti, stalo sa. Ale chcem este raz pobozkat jeho pery. Este raz sa s nim milovat. Este raz sa s nim pretekat, kto bude prvy z krcmy u neho doma.

Nic z toho sa uz nezopakuje. Uz spolu nepojdeme do kasina na Picadilly. Uz si spolu nezahrame stolny futbal. Uz ma nenauci nic po francuzsky a ja jeho po slovensky.

Boze, citim sa tak prazdno, tak... nijak. Ak by ma teraz zrazilo auto, pravdepodobne by som nic necitila. Som pica. Ako som mohla dovolit ho mat rada ? Mala som drzat svoje city na uzde. Vedela som od prveho dna, ze to bude tazke. Ze to bude s nim tazke. Ze to asi neskonci dobre. Ale chcela som, aby to trvalo co najdlhsie. Mozno je chyba vo mne. Mozno v nom. Mozno v obidvoch. A mozno nas osud pravom rozdelil. Asi to tak malo byt. A mozno este stale je sanca, ze nie... Ze este nie je definitivny koniec. Je mi smutno. Chcem sa mu vyplakat na rameno. Nikomu inemu. Ale niekedy musime byt silnejsi, nez by sme chceli. Alebo nez si vobec myslime, ze sme. Uz sa tesim na stvrtok, ked pojdem do Regents parku vyvetrat si hlavu.

 Blog

17 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu