O chvíľu začne nová etapa môjho stroskotaného života. Ďalší pokojný rok s chvíľkami, ktoré všetko tak drzo a nečakane skomplikujú. Ďalší tvoj zrejme komplex menejcennosti alebo niečo také, kvôli čomu si ma začneš viac všímať. Vždy som u teba tá posledná. Ale už nespravím tú chybu, akú robím teraz. Už nebudem úprimná. A nenaletím Ti. Ani dnes som nenaletela a možno to, čo som spravila nakoniec nebolo také zlé. Pretože tu už nikdy nebudem existovať pre niekoho, u koho existujem len vtedy, ak si jeho rozmar zažiada. Nepotrebujem to. Nepotrebujem sa prosíkať a nepotrebujem sa opäť stať obeťou niečoho tak absurdného, nejakého prízemného citu, ktorý mi aj tak zatiaľ nikto nebol schopný opätovať. Nechcem sa zobúdzať s pocitom, že niečo k niekomu cítim, že mám potrebu niečo niekomu povedať alebo ho jednoducho objať s tým, že on o to jednoducho nestojí a že mu ide o príjemné spestrenie voľných dní.
Tento rok plánujem veľa zmien vo svojom živote. Plánujem sa venovať štúdiu, pretože ako tak rozmýšľam, už nemám nič iné, čo by ma napĺňalo. Divné, ak si predstavíte mňa ako sa učím, však? Neviem, aké to je. Učiť sa. Napriek mojim katastrofálnym výsledkom by som nemala snahu napraviť sa, keby sa nenašiel iný dôvod. Ukázať ľuďom, že nie som hlúpa. Každý inteligentný jedinec vie, že biflením nič nedosiahnem. Možno mi ide o akúsi pomstu. Pomstu profesorom, ktorí ma tak nenávidia, a dúfajú, že v druhom prepadnem z fyziky, bioly, informy alebo chémie. Pomstu spolužiakom, ktorí mnou častokrát opovrhujú a pomstu mojej jebnutej povahe, ktorá nevie, čo chce a aj keď to vie, tak to spraví inak a potom sa utápa vo výčitkách. Možno mi ide len o to zabudnúť za ten rok na ten predchádzajúci. A hlavne na osoby, ktoré mi počas neho vedome či nevedome ublížili.
Plánujem sa vrátiť do školy a stať sa akýmsi robotom bez citov, ktorého zaujímajú len známky. Nikdy som taká nebola. Nikdy mi o tie nechutné čisla nešlo. A nikdy mi nešlo o sympatie osôb, ktoré hodnotia moje vedomosti. Je na čase spamätať sa, ako mi niektoré profesorky vždy tlačili do hlavy. Podľa mňa učenie stále nemá žiaden hlbší zmysel, ale budiš. Neverili by ste, ale tlačia sa mi slzy do očí, keď si predstavím, že prídem domov a budem nútená otvoriť knihu kvôli inému účelu ako utrieť ňou prach alebo posunúť uhlík za neprítomnosti kliešťov. smiley: Nie, preto, že neznášam školu neznamená, že si nevážim kníh, takže predchádzajúca veta bola len znakom môjho suchého humoru.
Možno prestanem chodievať do parku s cieľom upokojiť sa a pozorovať tých šťastných ľudí, možno prestanem žiarliť na tých dokonalých a dôležitých ľudí, ktorí sa pohybujú v mojom okolí, možno zo seba prestanem robiť totálneho debila a možno si pár ľudí uvedomí, že niektoré veci myslím vážne a vtedy, aj keď sa to stáva málokedy, mi ublíži aj odpoveď typu "NEVIEM, lebo s tebou".
A prečo toto všetko píšem? Možno si uvedomujem, aká som medzi vami maličká, možno sa opäť podceňujem a možno v sebe dusím zlosť a túžbu niečo povedať. Možno dúfam, že ma nepochopí niekto, ale osoba, u ktorej by ma to potešilo a prekvapilo. A možno na mňa ide zase len únava a prejavuje sa nespavosť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mshetfield
12. 8.augusta 2010 08:34
posielam imaginárne objatie
2
ako ja načisto pecka a ak aj ne na 100% tak v niektorých veciach dosť
Napíš svoj komentár