Bolo to naše miesto. Naše a ďalších desiatok ľudí. Nepodstatné. Pamätáš, ako sme si tu spolu fajčievali? Občas dýmku, inokedy len cigu. Krásne letné popoludnia. A potom s fľaškou nezabudnuteľné večery. Možno sme pôsobili zvláštne, možno sme ľudí odpudzovali. Tým viac sme sa priťahovali.
Cítim sa zvláštne, keď sa sem vraciam. Ten nepoznaný žiaľ, prázdnota. Možno dávka smútku. Je to ten žiaľ, kedy ma jeho intenzita prinúti zhlboka sa nadýchnuť, prehltnúť hrčku a potlačiť slzy. Tá prázdnota, ktorá poukazuje na to, že aj keď niečo cítim, necítim už nič. Kedy slzy jedna po druhej hrnú sa na svet a kedy si už neuvedomujem bolesť. Kedy miliónov myšlienok nedokážem sa zbaviť. Obklopuje ma ten smútok, ktorý tu pretrváva dlhú, dlhú dobu a prehlbuje jazvy, rany.
Milujem to miesto. A milujem tie pocity. Milujem spomienky na teba, pretože viem, že som spravila všetko, čo bolo v mojich silách, aby si bol šťastný. A keď sa mi to hoci na malý okamih podarilo, pocítila som lásku. Lásku a šťastie. Prvýkrát v živote. Stálo to za tie nečakané následky.
Keď tu tak sedím a vánok zviera moju premrznutú náruč, lovím v pamäti a vraciam sa do čias, kedy si ma hladil, objímal. Kedy bozky boli znakom samotného citu, nie citového vydierania.
Prší. Vytratili sa aj tí, ktorí tu neboli. A ja tu stále nehybne sedím a som šťastná. Živí ma každá kvapka nádeje, ktorá dopadne na moju chladnú tvár. Napriek slzám nie som zronená. Napriek jazvám nie som ranená.
Citovo labilná. Spomínam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár