Vlastne si myslím, že moji priatelia majú pravdu, keď vravia, že chyba je asi predsa len vo mne. Ach, jasné, aby ste boli v obraze, nikdy mi nevydržal žiaden vzťah. Nevydržal dlhšie ako, ehm.. Ako 2 mesiace. Proste stretnem týpka (divné pomenovanie pre možno budúceho priateľa), s ktorým sa zblížim, páči sa mi, páči sa mi jeho výzor, páči sa mi jeho povaha a páči sa mi hlavne to, že sa mu páčim ja. No to je všetko. Začneme si spolu a v tom okamihu ma zaplaví množstvo pochybností z mojej strany, ktoré občas vystrieda chvíľkový pocit šťastia z jeho milých prekvapení (nejde o materiálne dary, skôr o nápady, o nápady kam ma vziať, aké krásne miesta mi poukazovať, čo nie je zas až také náročné, keďže Košice dobre nepoznám a ich okolie už vôbec nie) alebo z iných príjemných okamihov strávených po jeho boku.
No príde okamih, kedy si snáď myslí, že už k nemu niečo cítim. Po niekoľkých dňoch, týždňoch, mesiacoch . Ale vtedy príde ďalšia pochybnosť a ďalšia otázka. Cítim k nemu niečo? Ako to mám asi vedieť? Má to ešte cenu? Nie je na mňa nejak veľmi naviazaný? Neprišla som o tú peknú časť svojho slobodného života? Nie som primladá na vzťah? Vlastne asi áno. Asi mi ide len o to mať niekoho, kto by ma vypočul, kto by mi venoval pár romantických a nežných chvíľ alebo niekto, ku komu jednoducho prídem, pobozkám ho a venujem mu dlhé a silné objatie. Proste priateľstvo s istými maličkými výhodami a zmenami. Ale viazať sa? Teraz? Byť s niekým pol roka? Rok? VIAC?
Nie. Nechcem to. A tak prichádza rozchod. A výčitky z jeho strany. A najhoršie je, že mne sa to páči. Páči sa mi to viac, ako keby to bral flegmaticky.
Vlastne som nemala nikoho doteraz rada viac, ako kamaráta. Len jedného, ale ten ma asi aj tak sklamal. Vlastne nie, sklamala som ja.
Viete, mnoho šestnásťročných dievčat je tak vyspelých. No ja si pripadám ako dieťa. Tieto šestnástky túžia po dvadsiatnikovi s autom a vypracovaným telom alebo po niekom, kto by si s nimi jednoducho párkrát do týždňa zajebal.
Ja namiesto toho proste chcem nájsť niekoho, kto so mnou bude behať po lúke, lese, ulici, kto so mnou bude sledovať v noci hviezdy a fajčiť fajku. Niekoho, kto tu nebude len pre mňa, kto ma nebude márne nútiť vzdať sa mojich priateľov a niekoho, kto ma nebude zasypávať presladenými rečičkami. Nie, nemala som zlé detstvo, že mám také detinské požiadavky ako skákať s ním po mlákach a behať po daždi v plavkách a gumákoch a "ostrekovať" sa tými vodnými pištoľami.
Ani neviem, čo som týmto blogom chcela povedať, len tak bezcieľne blúdim v myšlienkach a spomienkach. Možno si v niektorých častiach aj protirečím, asi to môžem pokojne zaradiť do kategórie záchod .
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
midnight
16. 8.augusta 2010 02:40
okej, takže: problém nie je v tebe, alebo teda aspoň nie tak ako to myslíš ty. kľúčom je dať druhej strane najavo ako si to predstavuješ, čo síce v tvojej vekovej kategórií môže byť trošku problematické, ale teoreticky sa to dá... ale celý ten "problém" je pomerne pochopiteľný. btw, na toto sú dobré vzťahy na diaľku, keď ste od seba cca 100-300 kilometrov, a vidíte sa tak raz za týždeň .
2
problém je, že ešte neprišiel ON..
keď príde, nebudeš chcieť utekať...
keď príde, nebudeš chcieť utekať...
3
Vraví sa že cesta nám prináša šťastie, nie cieľ.
Mnoho ľudí tápa, kam má ísť, nevidia zmysel života, vzťahov a vecí okolo seba. Pýtajú sa iných v čom je problém. Nikto ti však nepovie na to ako správne žiť. Každý si hľadáme svoju vlastnú cestu. Každý máme svoje vlastné priority. Všetko čo sa deje, má nejaký význam. Aj to zlé. Na všetko sa dá pozerať aj z iného uhla, z lepšieho.
Poznám to zo svojich skúseností. Bol som presne taký istý. Až vo svojich 23 rokoch som našiel zmysel všetkého. Už viem ako správne žiť. Nepýtam sa, prečo je to tak, prečo práve ja. Pýtam sa, ako to môžem použiť vo svoj prospech, hľadám aj v "zlých" veciach niečo čo ma niekam posunie. Nenariekam, prečo je to tak. Čo nezmením neriešim. Môžem si však z toho zobrať mnoho do života, čo však väčšina ľudí nechápe.
Verím, že aj ty nájdeš svoju cestu. Veľa úspechov!
Mnoho ľudí tápa, kam má ísť, nevidia zmysel života, vzťahov a vecí okolo seba. Pýtajú sa iných v čom je problém. Nikto ti však nepovie na to ako správne žiť. Každý si hľadáme svoju vlastnú cestu. Každý máme svoje vlastné priority. Všetko čo sa deje, má nejaký význam. Aj to zlé. Na všetko sa dá pozerať aj z iného uhla, z lepšieho.
Poznám to zo svojich skúseností. Bol som presne taký istý. Až vo svojich 23 rokoch som našiel zmysel všetkého. Už viem ako správne žiť. Nepýtam sa, prečo je to tak, prečo práve ja. Pýtam sa, ako to môžem použiť vo svoj prospech, hľadám aj v "zlých" veciach niečo čo ma niekam posunie. Nenariekam, prečo je to tak. Čo nezmením neriešim. Môžem si však z toho zobrať mnoho do života, čo však väčšina ľudí nechápe.
Verím, že aj ty nájdeš svoju cestu. Veľa úspechov!
Napíš svoj komentár