Bolesť, spomienky.
Slová vyjadrujúce tak veľa, hovoriace o udalostiach, citoch a chybných činoch. Minulý čas použitý v našich nechápajúcich mysliach. Tak málo spôsobí toľko chýb a skratov. Otočím sa, už tu nie je. Jedna, ani zďaleka nedokončená, životná cesta je nedobrovoľne ukončená kvôli ľuďom s nedostatkom funkčných mozgových buniek. Hovoríme si, nevadí, každý raz musí opustiť tento svet. No so spomienkami, ktoré tu ostanú navždy, sa s nami drží aj túžba zažiť s milovaným ešte jediný večer podobný tým predošlým. Mám pocit, že jediné, po čom ešte niekedy v živote túžim, je počuť jeho hlas, ktorý ma inokedy znervózňoval a robiť veci, na ktoré vtedy nebol čas.
Ticho, tma, samota.
Nič, len horúce slzy valiace sa po studenej premrznutej tvári, sklenený pohľad, strácam neobnoviteťný kus srdca. Cítim všetko, nevidím nič. Som obklopená oslepujúcou tmou, samotou zloženou z miliónov ľudí, počujem ticho napriek hlučným bolestným výkrikom a depresívnym nárekom rodinných príslušníkov..
Sily ubúdajú, kyslík dochádza. City pribúdajú, no srdce sa stráca..
Beznádej.
Snažím sa dostať von z tejto diery. Cítim len tisíce malých živočíchov pochutnávajúcich si na mojom mäse, údery a opakované nárazy do stien tej nešťastnej truhly neprinášajú žiadne ruže. Nič len tma. S každým pokusom nadýchnuť sa, cítim množstvo tých nenásitných potvor valiacich sa do mojich úst spolu s hlinou, ktorou ma zasypali. Viera je to posledné, čo mi zostáva. Nedostatok kyslíka by bolo ako vykúpenie. Už len zomrieť.
Pochovali ma zaživa.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
josssef
4. 8.augusta 2010 20:11
pekné. Behajú pri tom zimomriavky po chrbte...
Napíš svoj komentár