Sakra, snažím sa, márne sa snažím rozmýšľať, čím bude najlepšie začať. AHA. Môj prvý problém.
Takto, mojim problémom je, že nikdy netuším, čo kedy povedať. Niekto má problém a ja neviem, ako pomôcť alebo čo i len povzbudiť. V tom lepšom prípade stále opakujem tú nacvičenú a otrepanú frázu: "to bude dobré" s nádejou, že danej osobe pomôžem. Niekto sa pýta a ja nedokážem odpovedať na jeho otázku, namiesto toho sa neprestajne a flegmaticky, na prvý pohľad možno zamyslene a utrápene dívam do prostého blba. Niekto rozpráva a ja.. ja len počúvam. Rada počúvam. Pretože hranice môjho myslenia končia tam, kde začína čokoľvek podobné s povinnosťou, zodpovednosťou a akoukoľvek pracovnou schopnosťou. Niekedy mám nielen pocit, že by som sa mala vrátiť do čias, kedy sa batoľatá učia rozprávať, ale prepadá ma panika, keď sa mám venovať čomukoľvek produktívnemu a aspoň trochu prospešnému pre svoje okolie. A pritom si pripadám tak strašne neprospešná a nepodstatná.
Jednoducho neviem, čo chcem. Ach áno, proste neviem. Stále rozjímam nad tým, ktorá možná alternatíva bude lepšia, správnejšia, výhodnejšia a zároveň taká, ktorú sama budem chcieť. Nájsť niečo, čo bude vyhovovať aj môjmu akože mozgu, v ktorom namiesto ukrývania vedomostí zhromažďujem najväčšiu zbierku všetkých možných i nemožných kokotín.
Mám nezvyčajné koníčky a záľuby. Netancujem, nespievam, nekreslím, nehrám na žiadnom hudobnom nástroji, nešportujem. Namiesto niečoho produktívneho, niečoho, čo človeku pomáha rozvíjať svoj, je jedno, že v mnohých prípadoch neexistujúci, talent, robím niečo, nad čím väčšina ľudí len neveriacky pokrúti hlavou. Čo pokrúti,
občas sa čudujem, že si krky nevykrútia toľkým krútením a vykrúcaním. Ako na dedinskej zábave.
Moja obľuba spočíva v mlákach. Občas sa tak cestou domov mokrá po kolená (ok, častokrát počas suchého obdobia len po členky, občas len imaginárne) zamyslím, načo mi je to dobré. Asi vidím istý druh duševného uspokojenia v skákaní akéhokoľvek druhu v prítomnosti vody, blata, špiny, prachu, peria, zvratkov, hovien či sračiek (občas preháňam). Ťažko povedať, ako sa tejto "úchylky" zbaviť.
Problém je v tom, že ma nič "normálne" a klasické nebaví. Chodila som do fitka, na tanečnú, na jogu, navštevovala som dramatický krúžok, rôzne druhy výtvarnej, gitara, flauta, plávala som a čojaviem čo ešte. Asi som nenapraviteľný tvor.
Rada sa rozprávam. Sama so sebou. Všetci vieme, že nie vždy je život ideálny a nie vždy máme možnosť alebo odvahu sa porozprávať s niekým, s kým by sme o to veľmi stáli. Aspoň pár slov. Tak si denno denne silou vôle vytvorím, možno trochu zdegenerujem či zosmiešnim osôbku, s ktorou nemám možnosť komunikovať a rozprávam, rozprávam, rozprávam. Že ma huba nebolí. Rozprávam sa a potom plačem, pretože moja osoba mi nikdy nepovie to, čo očakávam. Asi som jebnutá.
Občas píšem rôzne vyznania. Viete, je mi ťažko, keď mám vyjadriť slovami a nahlas svoje pocity, určite nie som sama, je to hrozné, však? Vy to cítite, ale až doma. Alebo aj tam, na mieste a pred danou osobou, no nemôžete to zo seba dostať. Na to tu mám svoj milovaný noutbuk. Je síce pravda, že danej osobe nikdy nedám svoje vyznania prečítať, v tom prípade by som sa zase raz cítila taká maličká, zraniteľná a plná napätia, očakávania a predčasného sklamania z negatívnej reakcie, no mne sa aspoň uľaví. Asi som sebec.
Dosť bolo sebakritiky. Prejdime k niečomu, kvôli čomu sú mnohí považovaní za namyslených egoistických a narcistických ignorantov. K sebachvále.
Bohužiaľ, na svojej povahe som zatiaľ nenašla nič dobré, preto začnem rovno znakom najväčšej povrchnosti - výzorom.
Hmm. Tvár. Mám vcelku peknú tvár. Je v nej istá dávka súmernosti, aj cez veľký nos a malé ústa, tučné líca a bledú pleť, kvôli ktorej každý priraďuje môj pôvod skôr do severských krajín. Aj keď je to práve naopak. Vlastne na seba neviem nič viac dobré povedať. Je to ťažké, nie som zvyknutá, príde mi to divné, ja neviem, postavu teda nemám nič moc, som nízkeho vzrastu, zadok nemám pekný odkedy som pribrala 5kg, nohy som nemala nikdy pekné a prsia sú asi jediné, čo sa mi na postave páči, možno aj brucho za predpokladu, že by som dva dni nič nejedla, čo sa stáva, vlastne nikdy. Možno tak po náročnej chatovačke, bytovačke, stanovačke alebo inej akcii za prítomnosti istých zázračných tekutín. Chápem, o tom by sa nemalo hovoriť do 18, kým nechce byť človek hneď odsúdený na internetovú "smrť".
Občas akoby som počula, ako mi niekto hovorí, že mám niečo spoločné s inteligenciou, zvláštne. Bohvie, čo alebo kto to je, všakže. Niektorí ma, naopak, považujú za hlúpe tuctové žieňa. A teraz si vyber.
Osobne nenávidím ľudí, či už sú úžasne inteligentní, múdri, krásni, najlepší, ak sa vychvaľujú alebo preceňujú. Nerada to robím. Môj názor na seba samú je, že (ach, tak nerada toto robím, hodiť celú osobu do jednej kocky, vety, súvetie, pár slov) som celkom príjemne vyzerajúca (vyzneje to, ako keby som prežívala krízu stredného veku snažiac sa zbaliť niekoho cez zoznamku v novinách) slečna, ktorej chýba kus rozumu, no jej dušička horí nádejou, že vekom dospeje na úroveň psychickej vyrovnanosti, čím sa z nej stane najšťastnejší človek na svete aj napriek chybám, ktoré ako chyby možno vníma len niekto, kto na túto úroveň zrejme nikdy nedospeje
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
wale
10. 8.augusta 2010 05:10
prečítal...
3
kým som neprišla k časti o výzore, tak som sa v tom dosť videla
Napíš svoj komentár