Spinave spomienky

Osamelych noci v kute najtmavsieho rohu pribuda, spomienky nemiznu, slzy tecu, hudba hra.

Nenavidim sa. Nepoznam horsieho cloveka odo mna. Som obycajna spina. Som taka slaba, som taka hlupa. Som nikto.

Co sa stalo, nemozem uz nikdy odvratit. Nemozem sa toho zbavit. Nemozem zabudnut.

Bojim sa. Mam strach ukazat sa v spolocnosti. Bojim sa dalsieho mozneho stretnutia s nim. Mam velmi velky strach. Ze sa to zopakuje. Ze pridem uplne o vsetko. Druhykrat.

Nic sa nestalo. Nic sa nestalo. Nic. Vobec nic.

Nezasluzim si asi dalej zit na tomto zlom svete. Nechcem. Nemam chut. Nemam sil.

Chcem zabudnut a zit novy zivot. Chcem zabudnut na vsetko zle. Na vsetkych zlych ludi. Na vsetkych zlych chlapov. Na vsetky zle okamihy.

Pocit samoty, neistoty, obrovskeho hnusu voci niektorym osobam.

A pocit nekonecnej lasky voci inym.

Bojim sa. Samej seba. Hnusim sa samej sebe. Nenavidim sa.

No musim ist dalej. Vsetci musime. Za akychkolvek okolnosti. Aj napriek strachu a nenavisti. Napriek zakrvavenemu svedomiu. Zhnitym moznostiam. Slepym vyhliadkam. Hluchym krokom. Napriek velkemu sebaklamu. Chcem pomoc. Nechcem byt sama. Chcem priatela, ktory ma bude bicovat smerom k lepsim zaciatkom. Chcem, aby bolest z krvavych ran zakryli vsetko ostatne .


Prosim. Odpust mi. Prosim ta na kolenach. Nemam nic ine, nie som nic ine.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu