Taka ja som, take sme my.

Pamatam si, ako som 6 ci dokonca 7 dni v tyzdni zvykla travit v praci, ako som nemala ziaden osobny priestor, cas a zivot. Posledne tyzdne sa vsetko zmenilo, vlastne odkedy som sa rozisla s mojim ex. Kazdy den koncim skor i o niekolko hodin, nemam energiu na nic. Minule som sa pristihla, ako som bola zavreta na toaletach v praci s tym, ze som sedela na zemi a divala sa do steny uz ani neviem ako dlho, kym po mna neprisli kolegovci, ze co je so mnou a kde som. Potom som to iste urobila v miestnosti, kde sa prezliekame. Odrazu sa rozplacem na mieste ani neviem, preco.

K tomu este par mojich priatelov tento tyzden odchadza naspat do svojich krajin, co ma uplne dostalo.

Som unavena. Som dojebana. Uplne. Vsetko, co chcem je mat niekoho, kto ma objime a komu sa mozem vyplakat na rameno ako take male dievcatko. Nezijem. Necitim. Niekedy mam dokonca pocit, ze ani nedycham. Vsetko, co mi ako tak pomaha je moj dennik, nic ine uz nemam. Nikoho ineho uz nemam. Hanbim sa pozriet do zrkadla, pretoze som odporna. Hnusna. Zla. Tak velmi chcem mat niekoho rada a tak tazko sa to uskutocnuje. Vsetkych odcudzujem hned na zaciatku, mozno kvoli skusenostiam, mozno sa len snazim byt opatrna. Chcem cas. Chcem volno, oddych, dovolenku. Chcem si zbalit svoje veci a odist odtial. Z tohoto mesta. Z tohto miesta. Pracovat niekde na farme a starat sa o zvieratka. Jest cerstvu zeleninu a ovocie, ktore si sama vypestujem.

V poslednej dobe som zistila, ze sa bojim samej seba. Ked prichadza metro, bojim sa, ze sa rozhodnem skocit. Ustupujem dalej, ale nieco alebo niekto vo mne chce pristupit blizsie a vsetko to ukoncit. Som pica. Som sama. Som? Nie som?

Viem len, ze naspat domov sa nevratim. S istotou viem, ze bud ma tu raz niekto prepadne, znasilni, zabije alebo ma zavru, pretoze urobim nieco, co ani nerobim ja, ale moje "druhe vedomie", ktore ma nici. Mam strach. Mam strach zo seba samej. Nedokazem sa ovladat. Nie ja, ale ta vec, ktora je vo mne. Neviem opisat, co alebo kto to je. Nemyslim si, ze som chora, kazdy ma nieco take, mozno je to intuicia, instinkt

Chcem plakat, ale slz niet. Chcem milovat, ale pocitov niet. Chcem zomriet, ale odvahy niet. Chcem byt stastna, ale nedokazem. Chybaju mi noci s nim. Chyba mi jeho usmev, chyba mi niekto, chyba mi on. Uvedomujem si, ze potrebujem niekoho, kto ma bude viest, kto ma bude nutit opat zit. Kto ma bude hnat. Som este male dievcatko. Zle dievcatko. Neznasam ho.A milujem ho.

Neviem kto som. Neviem co som. Neviem kde som. Pomozes mi? Prosim.

 Blog

6 0 1 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu