Xyz

Zacalo sa to tym, ako som sa snazila pred niekolkymi hodinami zaspat v predstavach ako sa v lete ocitnem aspon na par dni v Kosiciach. A konci to teraz, ked si uvedomujem, ze som preplakala noc a o chvilku vstavam do prace.

Neviem, ci som sa niekedy v zivote citila takto... sama. Tu v tomto skurvene velkom meste. Bez priatelov, bez kuska slobody. Mam tu ozaj len par kamaratov, a iba o jednej z nich mozem povedat, ze sa za ten cas stala mojou priatelkou. A i ked mam priatela, stale nemam tu istotu v nom, ze by som k nemu len tak prisla a vyplakala sa mu na rameno. Alebo mu hoci len povedala ako sa tu vlastne citim.

Co tu vlastne robim? Preco som sem prisla? Chcem si hned teraz zabookovat letenku a odist navzdy niekam, kde budem pracovat v prirode na nejakej farme a pestovat si vlastne potraviny. Nestarat sa. Nepocuvat hlupe prikazy nadriadenych.

Predstavujem si ako sedim v Kosiciach na Hlavnej v Mlyne a vedla mna sedi Mato. Ako by sme sa rozpravali o nezmysloch, ako by sme popijali pivko, ako by sme sa smiali, ako by sme spominali, ako by sme plakali. To je jedno, co by sme robili. Ako by som sa stretla s dievcatami, ako by sme klebetili a cojaviem co este. Stacilo by mi tych par ludi aspon na chvilu vidiet. Aspon na chvilu pocut slova podpory, zatial co tu ma kazdy len buzeruje.

9 dlhych mesiacov. Uz len tri a idem domov.

Bojim sa toho svojho navratu. Predsa, po roku... vela veci sa isto zmenilo. Ludia mozno tiez. Co ak sa puto medzi nami oslabilo natolko, ze budem nakoniec este viac sklamana?

Viete, to je tak. Za ten cas, co som tu, som este nestihla s nikym nadobudnut take silne priatelske puto ako s ludmi na Slovensku. Avsak bojim sa, ze tych som uz tiez stratila. A teraz, teraz by som tak velmi chcela len aby niekto tie moje nezmyselne emocne vylevy pocuval. A nema kto, do pice. Cely den som vedela, ze nieco nie je v poriadku. Snazila som sa zistit co, nedokazala som na to prist. Mala som sa povodne stretnut s frajerom, ale to sme nakoniec prelozili na iny den. Je to tu cele napicu. Nemozes sa s kazdym stretnut len tak hned teraz, lebo len cesta z jedneho mieste na druhe vacsinou trva mimoriadne dlho. Nemozem si len tak obliect teplaky a zavolat "pod na cigu" lebo tu ma kazdy vsetko na minuty naplanovane, nikto nema cas, cestovanie tu trva vecnost, ludia su tu jednoducho ini.

Napriklad moj priatel. Zacina v praci o 9 a konci o 6, zatial co ja zacinam o 12tej a koncim o 11tej vecer(ale vacsinou je to okolo pol dvanastej, ked sa konecne posledni zakaznici uracia vytrepat odtial) a kym by som sa k nemu dostala, bolo by neskoro, on by uz bol prilis unaveny a povedzme si pravdu, ze po celom dni i ja... Takto to ide od pondelka do stvrtka. V piatok mam volno, tak sa vecer, ked skonci, stretneme, ale bud on alebo ja uz zaroven mame nieco s priatelmi. V sobotu sa teda zobudime, zajdeme na obed a ja idem znova do prace. V nedelu mam volno takze ked sa to da, tak sa stretneme. Ale aj tak. Nikdy predtym som svojho frajera nevidala len dvakrat do tyzdna. Vzdy to bolo kazdy den a viete co? Mne sa to tak pacilo. Teraz zistujem, ze je to pre mna az neuveritelne tazke znasat, ten casovy napor je neskutocny. A ja potom takto depkujem po nociach namiesto spania. Lebo mi chyba, i ked som ho vcera videla. Lebo by som s nim chcela zaspavat a vedla neho sa zobudzat kazdy den. Lebo je to perfektny chlap.

A mozno aj preto, lebo este stale neprisiel ten cas, aby som mu vyznala svoje city. Predsa, nemozem si byt este ista, este musim pockat, viac ho spoznat. Ale aj tak. Aj tak je krasne, ked viem, ze mi niekto chyba. Ze mam niekoho rada. I ked kvoli tomu placem, ale verte, mala som tu velakrat stavy, kedy som necitila absolutne nic k nikomu. A nedokazala som ani plakat, pretoze som bola uplne prazdna. Mohli ste robit ci hovorit, co ste len chceli a ja by som mozno ani nezareagovala. A to je ten najhnusnejsi pocit na svete.

Tak dobre rano. A dobru noc.

 Blog

7 0 1 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu