Mám pocit, že mi vybuchne hlava. Mám pocit akoby sa moje ruky chceli odpojiť od môjho tela. Moje pery sa chvejú a moje prsty na nohách sa od nedočkavosti mrvia. Hlasivky vydávajú takmer nemé pazvuky a všetko je to celé surrealistické. Ten pocit ešte viac umocňuje zelený čaj v pivovom krígli. Neúctivé. Neviem čo mám robiť, ale táto nevedomosť je neuvedomená, neviem o nej, pretože sa nachádzam v stave akéhosi delíria. V celej miestnosti je dym a bola by v nej aj tma, keby niet pažltej žiarovky, ktorá má za úlohu napodobniť slnko, no do tejto úlohy sa vskutku vžila chabo. Vložím si končeky prstov do úst a slabo zahryznem, nie tak aby sa mi pustila tiecť krv. Nie som sám. Áno, konečne si uvedomujem prítomnosť inej duše vedľa mňa. Cítim tlak na stehnách. Prinútim doteraz prevrátené oči tam pozrieť a vidím dve ruky ako ma dráždia. Keby som bol pri zmysloch, možno by ma to šokovalo. Ale nie som šokovaný. Môj pocit by sa asi najlepšie priblížil k zvedavosti. Čo to so mnou robí? Čo je mne? Prečo trhá moje zábrany, ničí moju ochrannú stenu? Tak dlho som ju okolo seba staval a on ju zničil tak rýchlo. Ani neviem ako. Neviem kde som. Zakrútim hlavou, no jeho tlak sa posunul vyššie. Je to muž pravdaže. Vyberiem si prsty z úst. Zdalo sa to ako roky, no zároveň akoby sa to ani nestalo. Zavriem oči. Nemám myšlienky. Mám len pocity blaha, ktoré gradujú až nakoniec vyvrcholia. A ja sa rozpadnem na státisíce kúskov. Chcem všetko ihneď ukončiť, chcem umrieť, možno aj umieram. Je to pocit, ktorý som nikdy nezažil. Podobá sa to na orgazmus, ale je v tom kúsok iného. Otvorím oči a pozriem. Zalapám po dychu a z úst mi vytečie krv. Muž je preč. Dym zmizol. Čaj je vypitý. Ostalo len zažltnuté svetlo, ja nahý a diery v mojej hrudi. Dve. Vedľa mňa je odhodený nôž. Načiahnem sa po ňom, no čo len zdvihnem ruku, odpadnem. Umriem.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
