„Viem, že milujem svoju prácu, no niekedy je na mňa toho naozaj veľa. No napriek tomu, som rada, že ju mám. Veď pracovať vo vyšetrovacom tíme je jedinečné a zvláštne, a ja mam tu prácu naozaj rada....
Pomyslela som si vážne, ako som otvorila dvere na mojom byte. Niektorím možno pripadám zvláštna. Veď 26ročná baba, ktorá nemá priateľa, nemá deti....no nevadí, mne to všetko nahrádza moja práca.
Hmm čo budem robiť doma? Idem sa prejsť, možno prídem na nejaké iné myšlienky.
Oblečiem si kabát, zoberiem služobný mobil s kabelkou a idem do mesta. Ako tak prechádzam tmavými uličkami mesta, prejdem popri železničnej stanici.
Čo takto ísť popri kolajniciach? Neváham dlho, a idem. Neony lámp osviecujú kolajnice,
Zo všetkých strán fúka mrazivý vietor, a obklopuje ma nepríjemný pocit, že sa niečo stane. Netuším čo, no moje nohy ma nechcú poslúchnuť, a nechcú sa vrátiť späť. Niečo ma stále posúva ďalej. Prejdem asi 100krokov, a vedľa mňa je pár stromov, nejaká rieka, alebo čo to je...Svetlo lampy dopadá presne na okrej tej rieky. Zbadám, že vedľa nej je lavička.
Prídem k nej, sadnem si, no čím ďalej tým viac a viac sa vo mne zväčšuje nepríjemný pocit, a napätie. Umocní ho aj zvonenie telefonu. Nesmelým hláskom sa ozvem:
-prosím
-Laura?
(Oh nie, zas mi volajú z práce, ktovie, čo potrebujú.)
-no.
-Máme nový prípad. Stratilo sa dievča, ma 17rokov, dlhšie čierne vlasy. Volá sa Sandra. Nezvestná je už 4dni. Chceš tento prípad?
::Hm no pekne. Čo teraz? Zoberiem ten prípad, nezoberiem? Ale veď áno, prečo aj nie.
-No jasné Martin, som rada že si sa ozval.
-Dobre. Zajtra si príď pre papiere do kancelárie, pre papiere.
-Fajn, ahoj.
-Čavko.
Super! Zas nový prípad. Pozriem na hodiny, a je už skoro polnoc. Idem pomaly domov.
Crrrrrrrn.....crrrrrr.......
Zvoní mi budík. Ani neviem prečo, no dnes ma niečo ťahá do práce.
Dám si kávu, osprchujem sa, oblečiem...naraňajkovať sa zas nestíham.
Zoberiem kľúče od auta, a horsa do práce.
Hneď ráno na mňa kričí Martin nech si idem pre tie papiere na ten nový prípad. No s krikom začne na mňa: (keby není môj šéf, nedovolila by som, aby na mňa niekto tak kričal)
-Laura!! Kde máš mobil?! Volal som ti aspom milion krát!!
-kedy??
-Kedy, kedy....vkuse!!!
-Mne mobil nezvonil.
ozriem do vrecka v kabáte, tam mobil není. Idem do kabelky...ALE...JA NEMAM KABELKU!!
Ako je to možné?! Doma ju nemám určite, lebo ja si mobil nevypínam. Kde som ju mochla nechať...hm..bože nié! Včera pri kolajnicach, na lavičke...
-Martin, musím odísť!
-Nemôžeš!
-Musím!! Viem, kde je kabelka moja...
-ženská jedna nepodarená!! Zober si Peťa nech ide s tebou, lebo bohvie kde by si sa zatúlala. Nech si ale jedna noha tam, druhá späť!
Trochu ma nahnevalo, že mi neverí, no nevadí, hlavne že budem mať kabelku.
Nasadneme s Peťom do auta, a o necelých 20minút sme na mieste.
Na naše veľké prekvapenie, kabelka tam síce je, no je tam aj niečo, čo by sme nikdy nečakali.
Pod strom je telo!!! Mrtve telo!! Hneď
Volám Martinovi:
-Martin, zober tím a pridte sem. No na železničnú stanicu, asi 100krokov rovno po kolajniciach. Je tu mrtve telo!! Ponáhľaj sa....!
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
jasmina666
4. 11.novembra 2007 19:34
dobreeeeee! myslela som si ze tam najde telo a najviac sa mi pacila cast Idem do kabelky...ALE...JA NEMAM KABELKU!! to ma dostalo
6
Super mojko Klasnucke cakam na pokracko
Digitalko: zeby Erben-Kytice???
Digitalko: zeby Erben-Kytice???
8
pekne..uz len pokracovanie..a tiez som si uz myslela ze tam najde to telo.. tam dade kde bola den predtym
10
no kazdy vie co tam odrazu najde no toto
Jaky vzdelany narod
Jaky vzdelany narod
Napíš svoj komentár