4.časť- Zvykám si v Blave....a chlapček z parku

...No takže a tým, že fotríka povýšili, my sme sa museli sťahovať. Hmm neviem čo by som vám ešte takého povedala. Snáď len toľko, že medzi moje záľuby, patria asi iba kamoši. Aaaa to by bolo asi aj tak v skratke o mne všetko.“
Chcela som spomenúť, aj niečo o hudbe, akú hudbu mám rada, no ako som sa tak nedbanlivo rozhliadla po triede, tak asi bolo lepšie ak som držala hubu s prepáčením. Prečo? No asi preto, že na pravej starne boli všetko silný HipHoperi, na ľavej zaťatý punkeri, a v strede tí, čo sa nikam nezaradili. A nechcem aby ma hneď či už to bude jedna strana, a či druhá, kritizovať zato, čo počúvam. Užasne...ach jaj, no čo už, budem si musieť zvyknúť aj na takýto štýl deciek.
-čafááá
-sewasko
-nazdáár né?
Uhm, no úžas, teraz ma všetci začali zdraviť, ako keby som bola tá posledná krava na svete. Ja chcem odísť fňuk. Ale musím byť silná, a vydržať.

1.Hodina-Matika
A jak fajín, táto prvá hodina, bola zároveň aj Matikou, a ako som zaregistrovala, učka matiky, je zároveň aj naša triedna. No to teda dopadne.
-Tákže deti, tento týždeň by mal byť opakovací. Túto hodinu si zopakujeme mocniny, odmocniny, a podobné srandy. Čo je mocnina?? Andrej?
-nooo viete, moocninááá je tuším niečo čo má nejakú moc né?

Né, né, néé len to ich né...blaváci jedny nepodarený. Ale inak jaký fajnový haluzák, že mocnina je niečo čo má moc chacha, chacha nepodarok jeden.

-Noo Andrejko, skús zbehnúť do nejakej triedy, a požičaj si knihu a opakuj si, lebo s týmito tvojimi žartmi, to ďaleko nedotiahneš. Tak ja neviem, čo takto napríklad hm hm hmmm Simona. No Simonka, povedz nám, čo je mocnina?
(Simona bola na prvý pohľad, klasický rozmaznaný jedináčik. Aspoň mne tak pripadala. Jej vyčesané vlásky, make upu na seba jak ozaj, a tiene až nad obočie.. Z toho oblečenie jak ozaj.. Bola to punkerka. No toto ja naozaj teda nemusím.)
-Mocninááá jee no oné je to...ja neviem, ja nejsom nejaká múdra krava.
-Decká, decká, ste vy ale sprosté.

Povedala to tak milo, až som sa v duchu začala smiať. No smiech ma čoskoro prešiel, ako povedala:

- tak skús ty nová, tuším že Marcela, povedať, čo je to mocnina?
-mocnina je, je to zápis v tvare a na entú, pričom a predstavuje základ, a n je ľubovoľné číslo. Stačí?
-No, nieje to úplne všetko, ale aspoň niečo. Som rada že sa tu našli aj nejaký normalný ľudia teda. Vy ostatný si môžete brať príklad od Marcelky.
- ooo prišla nováá a hned bude aj učiteľský maznáčik? Ccc do pi*e s týmto šeckým.
-Presne, že príklad? Ved pozrite na ňu, vyzerá jak Barbii.

Tieto slová ma trošku zaboleli. Zato, že som povedala niečo, čo ani neviem čo znamená, musím byť tá blbá? Ach jaj...a ja a Barbii? No super, ešte aby mi aj kena našli.

-Neboj, to bude v pohodke. To je asi tak, že ak tu niekto niečo nevie, a nájde sa zas niekto čo to vie, tak je tu zlý. Alebo zato, že vyzeráš coolovo, si zvykni na babské intrigy. To si zvykneš. Inak ja som Dena, teší ma. Ak budeš s niečím chcieť pomôcť, kľudne sa ma spýtaj, rada ti pomôžem.
-Ďakujem. No ja som Maca.

Dena vyzerala byť celkom v pohodke. Mala dlhé hnedé vlasy, ktoré sa jej neposlušne kučeraveli...Taká celkom milá baba to vyzerala byť. Sedeli sme spolu v strednom rade, poslednej lavici. Čiže nepatrili sme ani k HipHoperom, ani k Punkerom.

Deň potom ubehol ako voda. Prišla šiesta hodina, zazvonilo, a ja som konečne vypadla z budovy nazývanej škola.
Keď som prišla domou, každý okrem fotra boli doma. Mama bola v kuchyni, a čítala si nejaký časopis. Predpokladám : Ako sa stať normálnou. To by sa jej fakt zišlo.
Krpec bol vo svojej izbe a učil sa. Aspoň to tak vyzeralo.
A čo čil ja? Idem sa prejsť uličkami Bratislavy. Možno tu aj niekoho stretnem.

Ako som kráčala uličkami, nikoho nikde. No v diaľke som zbadala nejaký park. Idem sa pozrieť ako to tam vyzerá...Kráčam cez ulicu, kráčam chladom, až prídem konečne k velikáánskej bráne. No fasa. Pootvorím ju. A tu zrazu brutálne veľa cestičiek, opadané lístie, lavičky, a fontána, ktorá už nechrlila vodu zo seba.
Sadla som si na lavičku. Mala som pustenú pesničku v mobile. Ani neviem, čo mi to tam hralo....A vôbec, ani netuším, ako dlho som tam bola. Len keď tu zrazu, počujem nejaký hlas. Zľakla som sa. Ten hlas boli čím ďalej, tým viac a viac bližšie ku mne. Až bol úplne.
-čawko.
No do boha. Predo mnou zastal ten najkrajší chalan, akého som kedy v živote videla. Mal krásne čierne vlasy, s blond melírom, vygelované do „striešky“, jagavé modré oči, úžasné rifle, a sexi čiernu bundu, s pod ktorej jej trčali kúsky bieleho trička.
-ahoj. (slušne som odzdravila)
-nieje ti tu zima?
-aj hej, ale nemám náladu ísť domou. No domou. Ak sa to dá domovom aj vôbec nazvať.
-prečo? Pohádala si sa doma s fotrovcami či čo?
Prisadol si ku mne. Celkom ma to aj potešilo.
-to je jedno.
-Ale nie, no dávaj, povedz čo sa robí. Vieš, ja som sa s našimi momentálne dosť pohádal, takže ťa pochopím. Inak ja som Peťo.
-no tak fajn, aspoň mi bude možno lepšie. Ja som Maca. Vieš, nepohádala som sa s našimi. My sme tu noví. Sme sa museli presťahovať kvôli fotrovi, že dostal povýško.
Všetko sa to najprv začalo s tým, že s mojou naj. Kamkou ...

Ja som tomu neznámemú chalanovi, povedala asi úplne všetko. A on, ma len počúval, a počúval. Sem tam mi položil, nejakú otázku, a ja som mu odpovedala. Bolo mi s ním celkom fajn.

jáj ták teda. No neboj, to si zvykneš tu.

Zazvoní mi mobil. Volá mi FBI. Tak mám v mobile uloženú mamu, lebo hned pátra po mne.
-no kde si?!
-kde som? V nejakom parku.
-a s kým?
-sama, s kým asi aj.
-okamžite nech si doma!!!!!
-oukeeeeeeeej, v pohodke, nerozčuluj sa, budeš mať vrásky. Pa

-To bola mama, musím ísť.
-odprevadím ťa?
-hmm ak chceš, tak môžeš.
-jojo, budem veľmi rád, veď takô krásnu blondínku, kto by aj nechcel..
-Diky, za kompliment.

Bola už tma...tma, zima, a chlad. Ako sme kráčali ulicami, svietili nám iba neony lámp. Bol to pekný večer. Bola som rada, že som spoznala takého cool chalana. Dokonca o to viac sa mi páčil, že to bol HipHoper.
Celou cestou sme sa rozprávali...

-táák, tu ja teraz bývam. Ďakujem, že si ma odprevadil...
-niet začko, potešením, né?
-chacha, no ako myslíš.
-nedala by si mi číslo?
-načo??
-viéééš, nikdy nevieš kedy sa ti môže zísť. A niekedy by sme sa ete mohli stretnúť nie?
- keby si mi není sympatyckí, tak ti to číslo nedám....No ale aj zato, že si počúval moje nudné rozprávanie...Nech sa páči, píš si:- 090....
-jejo, dikýýýýý....
-no niet začo. Ja už naozaj ale pôjdem, aby zas fotrovci nehučali.
-jasné, tak čawko..
-čaw.

Prídem potíšku domou.Oh môj bože pred dverami už stála mama, s rukami založenými a s pohľadom vraha mi zatrepala:
-Marcelka, Marcelka....jaká si ty šikulka. Už aj chalana si nájdeš?


Toto ma dostalo. No čo už, bolo jej zbytočné vysvetľovať, že to je len Chlapček z parku...
Išla som sa okúpkať. Stále mi behal po rozume ten Peťo, či jak sa to volá.
Čo keby mu napíšem sms?
Nebolo by to blbé???

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu