Sú znetvorení.
Nebudeš mať na to žalúdok, s jedným sa stretneš a tri noci nezaspíš.
Vraveli mi to dosť dlho a dosť intenzívne na to, aby som tomu uverila. Vedela som, že sú zvláštni a majú špecifický výzor a nikdy som sa nechcela so žiadnym stretnúť osobne. Mala som divný pocit už vtedy, keď som nejakého počula kričať. Kričať, že svet je pekný, alebo že sa mu niečo nepáči. Neviem. Nevedela som to rozoznať.
Nemyslím, že som sa bála. Bála som sa možno na začiatku, keď som bola menšia. Postupne strach opadol a nahradilo ho niečo iné... divný pocit v žalúdku. Rešpekt, možno obavy. Obavy, že sa nebudem vedieť zachovať primerane. Že spravím nejakú hlúposť, že im ublížim. Alebo oni ublížia mne.
Akosi to prešlo. Možno to bolo predchádzajúcimi skúsenosťami, vyrovnaním, aktuálnou náladou, alebo som sa proste rozhodla pozerať životu do očí. Alebo som sa ani nerozhodla, jednoducho som tam sedela a on stál vedľa mňa.
Dobre, nestál. Pobiehal dookola, a zastavil sa len keď ho stena nepustila ďalej. Potom sa odrazil a pokračoval v inom smere.
"Majko...Majko..." teta v bledoomodrom tričku ho chytila za plecia a otočila smerom ku mne, "pozri, kto je tu, Majko. Pozdrav."
"Ahoj!" vykríkol smerom ku mne a zatlieskal. V podstate vyzeral normálne, až na to že dosť kríval a ruky mu tak divne viseli. Stále niečo robil, ak nebehal, tak skákal, podišiel ku mne a prezeral si ma ako pes, ktorý niekoho oňucháva.
"Chvíľu ťa tu s ním nechám," adresovala mi teta poznámku a zmizla. Ostali sme sami.
"Ahoj," snažila som sa použiť ten najpriateľskejší tón, akého som bola schopná, "ako sa máš?"
Začal sa strašne smiať, akoby ho tá moja otázka neskutčne pobavila. "Dobre!" skríkol a podišiel ku mne. Prešiel mi jemne rukou po vlasoch, ako keby chcel skúsiť, či nehoria alebo čo. Potom spravil dva kroky dozadu a začal sa hojdať na mieste, odrážal sa od najbližšej steny. "Ako sa máš?" zopakoval moju otázku.
"Ja sa mám tiež dobre. Koľko máš rokov?" toto ma seriózne zaujímalo. Nevyzeral až tak mimo ako ostatní. Pekný chalan, keby bol v pohode, isto by nemal v živote problém sa presadiť.
"Tridsať...tridsať tak!" ukázal mi čosi na ruke, mohla som sa len dovtípiť, že to malo byť sedem prstov, z jeho rúk sa toho veľa vyčítať nedalo.
Tridsaťsedem rokov. Správal sa na prvú cifru, ale aj tak mi bol sympatický. Bol ako malé trojročné decko krížené so psom - točil sa na mieste ako ventilátor, dychčal a keby mal chvost, určite s ním začne vrtieť.
Postavila som sa, bola som teraz približne na jeho úrovni. Keď videl, že som zmenila polohu, prestal sa krútiť a podišiel blízko ku mne, ešte stále dychčal ako pes. Opäť sa dotkol mojich vlasov a pohladil ma po ruke. "Čo robíš?" adresoval mi otázku a chytil mi aj druhú ruku, začal nimi mávať do strán. Neviem, či myslel prítomný čas, alebo niečo, čo robím bežne. Nevedela som, ktorý z mojich koníčkov by mohol presne pochopiť, ale jeden mi napadol skoro hneď.
"Hrám sa s deťmi."
Znova sa tak strašne rozosmial a postrapatil mi vlasy. "Ja hrám!" pochválil sa a z vrecka vytiahol obrázok - fotku dvoch detí ako stavajú kocky.
Obrazové značenie jeho činností.
"To je super."
Podal mi obrázok. Hľadala som v miestnosti niečo, s čím by sa dalo hrať, ale nič som nenašla. Pokrčila som plecami a vrátila som mu obrázok. "Nič tu nemáme..."
Netušila som, či to pochopí a ako zareaguje. Trochu ma znervóznilo, že znervóznel aj on a opäť začal pobehovať hore dole a mávať pritom rukami. "Ako sa máš?" zopakoval svoju otázku, keď sa trochu upokojil a pohladil ma po chrbte.
V tom momente vyzeral ako normálny človek. Keby nás niekto spolu odfotil, nikto by ste nepovedali, že je mentálne retardovaný, psychicky zaostalý. Na fotke by sme vyzerali rovnakí. Teda, Majko bol o trochu vyšší.
Nevydržal na mieste dlho, do pár sekúnd sa opäť pustil do skákania po miestnosti, prestal až vtedy, keď sa otvorili dvere a dnu vošla teta v modrom. "Poď Majko, obed," usmiala sa na neho a chytila ho za ruku.
"Ahoj," zamávala som mu a on mi odkýval naspäť. Keď bol tesne vo dverách, tak sa odrazu otočil a pribehol ku mne. Strašne silno ma objal, až som si myslela, že je skutočne schopný nechtiac ma zadusiť. "Mám veľmi rád!" zakričal mi do ucha, potom ma pustil a podišiel k tete v modrom, ktorú objal tiež. Potom spolu s ňou vyšiel von a tresol dverami.
Ani som mu nestihla povedať, že aj ja ho mám veľmi rada.
Napriek tomu, že som si myslela, že človek nedokáže mať veľmi rád po troch minútach.
Nebol jediný, ktorého som za posledné dni stretla - a mnohí tí ostatní boli na tom oveľa horšie, ako on.
Ale podstatné bolo jedno - boli iní, ale boli zlatí.
Mali o desať rokov viac ako ja a správali sa ako päťročné deti.
A v tom boli super.
Milí, a úrpimní. Bez ohľadu na to, čo robia a ako vyzerajú.
Jediní ľudia schopní byť tak čistí a úprimní.
Deti. Teda...
Dospelí, ktorú sú navždy, nedobrovoľne, deťmi.
Vážim si ich.
Lebo sú lepší ako ja.
Oveľa lepší.
Blog
Komentuj
20 komentov k blogu
1
georg21
8. 8.augusta 2013 23:55
super skúsenosť, čo?
3
Ja idem s kamarátkami a kamarátom do detského domova pre deti urobiť program na celý deň normálne mám trému
4
@georg21 v detskom domove sú zdravé decká, nie? prečo trému?
deti z domovov sú super. plánujem pre nich rozbehnúť seriózny program, keď sa do toho niekedy poriadne pustím
deti z domovov sú super. plánujem pre nich rozbehnúť seriózny program, keď sa do toho niekedy poriadne pustím
5
sú ale ja chodím do MŠ, v detskom domove som za týmto účelom nebol ešte.
A takéto aj ja rád robím
A takéto aj ja rád robím
6
@georg21 priamo v mš som ešte nebola, len v zš...ale s deckami v predškolskom veku som robila v inom klube. ale to je šuma fuk kde to je, decká sú super
11
mne skor ide o to, ze by som sa bal, ze mu nejak ublizim slovne, niecim co nechtiac spravim a tak, takisto ako sa bojim deti,
12
@matwejo veď toho som sa bála aj ja, že niečo poviem čo nebude mať rád a nejako neprimerane zareaguje a ja potom nebudem vedieť, čo mám s ním robiť...
pri zdravých deťoch s týmto nemám problém, tie nemávajú tak neočakávané reakcie
pri zdravých deťoch s týmto nemám problém, tie nemávajú tak neočakávané reakcie
14
úplne chápem tvoje pocity, ja som takto jedno leto robila v tábore so zťp
16
ja som mala takého spolužiaka a mala som ho moc rada stále ma hladkal a hral sa mi s vlasmi
17
My sme mali takého spolužiaka na základke a bolo to, jak sa hovorí, na p!ču...
18
@bramciatko @smajdalf psychicky retardovaných ľudí v normálnej škole? zaujímavé...v každom prípade, asi sa s tým každý vysporiada inak
19
No veď práve, že v normálnej škole, takže sa muselo učivo jemu prispôsobovať, školské výlety sa museli prispôsobovať, všetko muselo byť podľa neho a chodil tam len preto, že jeho matka dávala peniaze škole. Nemal tam čo robiť.
Napíš svoj komentár