I need a shoulder to cry on. And I need someone patient, calm, someone, who will just listen to me. Just listen, nothing else. Sit, dry my tears, hug me and listen. I need someone to trust. And I need to know, that I can trust blindly and naivly in his loyality.
Maybe I am stupid, naive, maybe in fact I want to risk. Maybe I should never let anyone see me cry, so noone can hurt me. However, I need a hug, I need to know someone is interested. I need to know that someone cares about me. You said "Ukazuješ mi, že brečíš? To udělá jen blázen. Řekneš mi, že brečíš... Co jsi za člověka? To není věc k chlubení." And you asked, if you are the reason of my not beliveing in love and those things. Maybe you are, maybe, a little bit. But if so, I don't want to blame you. I won't be angry with you because of this. Whatever. Enough about you, enough about me.
Áno, vyšné dva odseky sú vlastne len sebaľútosť. Utápam sa v nej. Tečú mi slzy. Lebo neviem nikomu veriť, nedokážem si byť istá, že práve tento a tento človek ma nepodrazí.
A tak si ľudí veľmi zvláštnym spôsobom preverujem. Klamem o sebe, ohováram samú seba, klamem a vymýšľam si naozaj škaredé veci. Keby som to hovorila o niekom inom, zničila by som mu život. Ale nie, ja si ničím svoj. A ostatní si o mne celkom pravdepodobne myslia veci, ktoré si zaslúžim.
Ale prečo to robím? Prečo o sebe klamem? A prečo najlepšej kamarátke, s ktorou o sebe tvrdíme, že sme sestry? I have no idea. I just do it and can´t stop.
A teraz sa v tých klamstvách začínam topiť. Snažím sa robiť si zaujímavejší život. Teda asi. A možno sa mi to aj darí. Ja neviem. Jediné, čo viem, je, že ž nechcem klamať. Už si nechcem vymýšľať. A chcem sa naučiť veriť ľuďom.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.