Broken string, V. časť

V. časť
Cesta na hotel a prvé semifinále

Na obrazovke notebooku som mala otvorenú web stránku Hlasu východu. V zozname postupujúcich z troch najväčších východoslovenských miest , v ktorých sa konali kastingy, som hľadala moje meno. Bolo tam. Svietilo to čierne na bielom. Znova ma oblial šťastný pocit môjho zatiaľ najväčšieho úspechu.
Keď som si ďalej prezerala zoznam ľudí. Chcela som vedieť, či nenájdem niekoho známeho. No však okrem Petronely z našej školy som tam po mene nikoho nepoznala.

Dnes je štvrtok, 7. mája. Od konkurzu prešiel už týždeň. Zbehlo to príliš rýchlo. Počas tohto týždňa som príjimala rôzne gratulácie od rodiny a priateľov. Romi som hneď v piatok po škole musela vyrozprávať všetky detaily. Je výborný poslucháč.

V škole sa každý tváril ako keby bol bežný týždeň. Od spolužiakov som dostala tiež gratulácie, ale nejak ďalej to neriešili. Učitelia nám tiež dali znova veľa úloh, a keďže ma žiadna súťaž nijak nespravedlňovala, tak som si musela povinnosti plniť aj ja. Máme práve písomkový týždeň, a to ma aspoň nejak zamestná, aby som sa nestresovala, čo bude na semifinále v piatok a v sobotu. Chcela som sa porozprávať o svojich pocitoch, no Romi som stále poblízku nemala. Naposledy sme sa videli v piatok. Na jej škole sa tiež učitelia asi zbláznili, a tak sme sa cez tento týždeň nestihli vôbec stretnúť.
Včera v stredu som si cez obednú prestávku šla na vécka skontrolovať linku. Pri umývadlách som stretla Peťu.
„Jééé, ahoj. Po akých tajných uličkách v škole chodíš, že som ťa od konkurzu v škole ešte nestretla?“, Peťa hneď začala rozhovor.
„Čauko, tak mňa tiež napadlo, že či ťa náhodou nestretnem. Ale od minulého piatku nám dávajú učitelia dosť zabrať. Nemám na nič teraz čas.“
„Fúú, tak treba si dať trošku prestávku. Čo keby sme po škole skočili niekde na kávu? Alebo len tak cestou domov sme pokecali?“
„To by šlo. Počkám ťa teda o druhej pred hlavným vchodom. Ponáhľaj sa.“
„Jasnačka, tak teda sme dohodnuté. Musím letieť, ahoj zatiaľ.“
Pozrela som sa spať do zrkadla a v odraze som videla dievča. Pozeralo sa priamo na mňa. Chcela mi niečo povedať, ale to už som bola na chodbe a ponáhľala sa do triedy.


Po škole som s Peťou nešla na kávu, iba sme sa rozprávali po ceste domov. Bolo super pokecať si s niekým, čo je rovnako ukecaný ako ja. Povedali mi o jej vystúpení pred porotou. Je to rodená šoumenka. Porotcov si hneď získala na svoju stranu a ich aj pobavila. Ďalšiu pesničku, ktorú chce spievať je od Bruna Marsa Lazy Song. Podľa mňa na ňu to sedí, nie preto že mi príde lenivá, ale tá pieseň je energická a presne taká Peťa je. Bolo fajn ju viac spoznať. Už som nemala pocit, že budem osamelá, kým bude prebiehať semifinále. Dohodli sme sa, že budeme v hoteli na izbe spolu.

Toto sa udialo za tento týždeň. Ja som ešte stále neprišla na to, akú pieseň budem spievať v semifinále. Znepokojovalo ma to, pretože zajtra cestujem do hotela a ani nemám žiadny nápad, čo porote predvediem. Vstala som od notebooku, a s nechuťou som sa pozrela na kopu šiat a vecí na mojej posteli. Nikdy som nemala rada balenie sa. Je to peklo pre mňa. Vtom ma niečo napadlo. Čo keby som skúsila zaspievať Highway to hell od AC/DC. Nemám taký mierne škrekľavý hlas ako Brian, no pieseň predvediem v mojom podaní. Balenie som hneď nechala tak, a šla som si po gitaru. Preštudovala som si taby a skúsila som to zaspievať. V akustickej verzii to znelo ináč, no stále to malo ten švih. Precvičovala som si pieseň stále dookola a dookola, a úplne som zabudla na čas. Hodiny ukazovali niečo po polnoci. Radšej som odložila gitaru a pustila som sa do toho pekelného balenia. Zajtra musím skoro vstávať a balenie ráno nie je veľmi dobré. Keď som konečne zazipsovala poslednú priehradku bolo pol druhej. Veľký kufor som odtiahla ku dverám. Niežeby som si musela brať toľko vecí na dva dni, ale v e-maily nám písali, že najlepších 18 z nás nepôjde v nedeľu domov, ale ostane na hotely a začnú sa pripravovať na finále. Nachvílu som si ľahla na posteľ, že si oddychnem a zachvíľu ma premohol spánok...

Ľadová sprcha vody mi pristála na tvári. Vyletela som hneď z postele. Slnko už vyšlo. Mohlo byť tak deväť hodín. Och nie, zaspala som, hneď som si pomyslela.
„Keby si sa videla, ako teraz vyzeráš. Ako by na tebe pristála bomba.“, smial sa krstný.
„Takže tu je útočník so studenou vodou.“, tiež som dodala s humorom a objala som ho. „Strašne rada ťa po dlhom čase vidím. Čo že si tu?“
„Idem ťa odviezť do hotela, aby si tvoji rodičia zbytočne nemuseli brať voľno. Priprav sa na divokú jazdu!“
Krstný bol známy tým, že jazdí dosť rýchlo, a ľudia so slabšími žalúdkami by si k nemu do auta radšej sadať nemali.
„No niekto tu má dobrú náladu. Tak za takú hodinu môžeme vyraziť, idem sa dať dokopy, aby sa ma v Prešove nezľakli.“

Cesta autom s krstným prebehla v skvelej nálade. Krstný ma doviezol pred hotel a potom sa so mnou rozlúčil. Pomaly som sa vybrala na recepciu. Bolo tam už veľa ďalších mladých ľudí, ktorí postúpili ďalej. Pristihla som sa, ako si obzerám chalanov. Túžila som tam niekde zahliadnúť Olivera. No deň čo deň som strácala nádej, že ho ešte niekedy stretnem. Netušila som ani kde býva. Vlastne som o ňom nič viac nevedela. Postavila som sa do rady a čakala som, kým mi pridelia izbu. Peťu som tu nikde nevidela. Povedala, že tu bude už od desiatej, no bolo už 10:10 a ju som nikde nevidela. Rada bola dlhá, znova som prišla medzi poslednými.

„Ahoj, tak tu si.“, Peťa ma prekvapila zo zadu.
„Peťa, ahoj, nemôžeš tak na mňa vyskakovať, vieš ako si ma vyľakala? No aspoň už si tu.“
Peťa sa hneď postavila do rady ku mne. Zozadu som počula nejaké šomranie. Ani mne by sa nepáčilo, keby ma niekto predbehuje. Ale s Peťou máme izbu spolu, takže to vybavíme naraz.
„Prepáč mi to, viem, sľúbila som že tu budem skôr, ale sestra mala problémy s autom, a tak som si musela zohnať náhradný odvoz.“
„V pohodke. Ale mám posteľ pri okne.“, zasmiala som sa.
„No tak fajn, bude to tvoje odškodné.“

Dostali sme izbu číslo 222. Nachádzala sa na treťom poschodí. Vyšli sme z výťahu a poobzerali sa. Na chodbe bolo plno ľudí. Niektorí sa už pokúšali zoznamovať sa. Pretlačili sme sa húfom ľudí na koniec chodby. Naša izby bola predposledná. Chodba končila balkónovými dverami. Za dverami bolo požiarne schodisko. Postavila som sa k dverám a prezerali si okolitý svet. Z mojich myšlienok ma prerušila Peťa.
„Voilá, takže naša izba. Tu sa budeme kvasiť tieto dva dni, možno aj dlhšie.“, žartovala.
Odišla som od balkónových dverí do našej izby. Boli v nej dve postele, jedna skriňa, dve poličky pripevnené na stene. Mali sme aj telku a minichladničku. Táto izba sa mi bude páčiť.
Nechajte zatiaľ vybalovanie sa. Prosím všetkých, aby o jedenástej prišli do spoločnej haly. Nachádza sa napravo od recepcie.
Ozývalo sa na chodbe. Bolo 10:45, ešte máme čas. Zavolala som teda domov, že som došla v poriadku. Potom som si ešte skontrolovala správy na Internete. Bolo super, že tu majú wi-fi. Takto budem aspoň v spojení s ostatnými.
O jedenástej sme už všetci boli v hale. Jedna pani, pravdepodobne moderátorka začala s príhovorom.
„Vitajte. Boli ste vybraní ako najlepší z troch kastingov, ktoré sa konali v najväčších východoslovenských mestách, z Košíc, Prešova a Popradu. Avšak ďalej musíme vybrať 18 z vás, ktorí budú bojovať o titul Hlas východu. Finálnych večerov bude 9, to znamená, že v každom kole vypadnú dvaja z Vás. Dnes o siedmej sa uskutoční prvé semifinálové kolo, kde postúpia deviati, zajtra o piatej druhé kolo, taktiež postúpia deviati. Dnes vyberieme 9 ľudí, ktorí budú mať možnosť bojovať ďalej. Ostatní z vás pôjdu domov. V sobotu večer sa bude konať rozlúčkový večierok. Dnes sa 25 z vás pokúsi presvedčiť našich porotcov o tom, že patria do finále. Sú to : Patrícia Benková, Lukáš Burčán, Kamil Domajský...“
Vymenovala 25 mien, no ja som tam nebola. Bola som rada, pretože dnes môžem ešte precvičovať pesničku. Peťa však ide dnes.
„Beriem to pozitívne, aspoň budem skôr vedieť či si pobalím kufre a pakujem sa domov, alebo tu budem ďalej.“
„To áno, prídem ťa do hľadiska podporiť.“

Cítila som na sebe niečí pohľad. Poobzerala som sa dookola a videla som Milana. Usmial sa na mňa. Odvrátila som hlavu. Nebol mi sympatický. Mala som tušenie, že chce pokračovať v rozhovore, ktorý v Prešove na kastingu prerušila Peťa. Pokúsim sa mu vyhýbať. Teraz sa naozaj nepotrebujem rozčuľovať.
Výťah bol už plný, a tak sme s Peťou šli po schodoch. Zadychčané sme boli konečne na treťom poschodí. Peťu som stiahla späť.
„Počkaj, je tam Milan, vieš ten z kastingu. Nechcem, aby ma videl.“
Počkali sme kým zájde do izby. Býval našťastie na začiatku chodby a my na konci. Potom sme sa vybrali po chodbe do izby. Peťa si precvičovala pesničku. Bolo na nej vidieť, že už začína nervovať. Ostávalo síce ešte sedem hodín do semifinále, no ja by som tiež už mala nervy. Za polhodinu Peťa šla von z izby. Vravela, že sa musí ísť prevetrať. Netušila som ako dlho bude preč. Zatiaľ som si vytiahla gitaru a začala som si precvičovať pesničku. Zaspievala som si ju trikrát, potom som odložila gitaru. Nemala som chuť teraz hrať ani spievať. Ľahla som si teda na posteľ, že si chvíľu pospím. Zavrela som oči a zaspala som. Keď som sa zobudila, nemala som vôbec tušenie, koľko je hodín. Peťa v izbe tiež nebola. Rozsvietila som obrazovku mobilu. 18:45, doleku, musím ísť na semifinále za Peťou. Vedľa mobilu som mala odkaz. Chvíľu mi trvalo, kým som rozlúštila, čo je tam napísané. Peťa má fakt strašný rukopis.

Ahoj, keď som sa vrátila do izby, tak si spala. Nechcela som ťa budiť. Pomaly mi už treba ísť do haly, a tak láskavo neprespi prosím moje semifinále a zdvihni zadok a príď. Peťa

Rýchlo som sa upravila a šla som dole do haly. Boli tam už takmer všetci. Personál umiestnil stoličky a pódium bolo osvetlené mnohými svetlami. Hľadala som medzi ostatnými Peťu, ale došlo mi, že tí čo dnes budú spievať, tak majú vlastnú miestnosť, kde sa môžu pripraviť. Niečo po siedmej začalo semifinále. Po každom účastníkovi si porotcovia zapísali niečo do poznámok. Nehodnotili už vystúpenie, iba privítali každého a na konci mu poďakovali. Tí, čo už odspievali, tak mohli si ísť sadnúť k nám do hľadiska, alebo mohli ísť zatiaľ preč. Peťa bola až niekde medzi poslednými, lebo mala priezvisko na T. Okolo pol deviatej prišla na rad ona. Jej vystúpenie sa mi páčilo. Keď dospievala prišla dole na mnou.
„To bolo paráda. Lepšie ako originál.“
„Dík, som rada, že si to neprespala“, zasmiala sa, „ale je to blbý pocit, keď nevieš či sa to porote páčilo. O deviatej nám dajú vedieť, kto postupuje ďalej. Teraz ešte posledné vystúpenie a potom sa idú poradiť.“

Niečo po deviatej sme sa všetci dostavili do haly, aby sme si vypočuli výsledky. Tí čo spievali, tak boli na pódiu. Zase prišla tá pani, ktorá rozprávala na úvodnom stretnutí.
„A konečne tu mám výsledky od poroty. Nebudem to zbytočne naťahovať. Viem, že dnes toho už máte dosť. Takže, medzi deväť dnešných šťastlivcov patria títo „ urobila miernu odmlku, aby ešte viac zvýšila napätie. Bolo na nej vidno, ako si užíva pocit, že jej ľudia visia na perách, aby sa dozvedeli o ich osude v tejto súťaži. „prvým je Patrik Horný, ďalší postupujúci je Petronela Tajovská, potom Patrícia Benková...“

Vymenovala ešte šesť ďalších. Bola som rada, že Peťa postúpila. Nás ostatných, čo sme nespievali dnes a nepostupujúcich poslali do svojich izieb. Pobrala som sa teda preč. Výťah bol znovu plný a mne sa neušlo miesto. Šla som teda po schodoch. Predo mnou šlo jedno dievča. A plakalo.
„Nechceš pomôcť?“
„Nie vďaka, pôjdem do izby sa pobaliť domov.“
„Zober si aspoň servítku.“, podala som jej rovno celý balík.
„Ď-ďakujem, si milá.“
„Nemáš začo.“

Od druhého poschodia som šla sama. Na treťom som si sadla na schody. Nechcelo sa mi ešte do izby. Povedala som si, že tu počkám Peťu. Chvíľu som tam sedela, keď som začula hlas.
„Ahoj, ako sa darí?“, otočila som sa. Nado mnou stál Milan.
„Ahoj, dobre celkom, čo ty?“, snažila som sa byť milá.
„Parádne.“ Milan si bez opýtania prisadol ku mne. Bolo z neho cítiť alkohol.
„Si pil? Vieš že to máme zakázané. Sme predsa na hoteli.“
„Iba som sa zoznámil s jedným človekom. Povedali sme si, že si vyjdeme na pohárik, aby sme sa spoznali lepšie. Teraz by som sa chcel spoznať lepšie s tebou.“
Prisunul sa bližšie. Automaticky som sa odsunula, pretože mi to nebolo príjemné.
„Ale no ták, Eli, neboj sa ma. Od prvého okamihu, čo som ťa na kastingu videl si mi padla do oka.“
Myslím, že bol na viac ako jednom poháriku. Pomaly som sa začínala báť. Pokúsila som sa postaviť zo schodov, avšak Milan ma pritlačil späť. Tep sa mi zrýchlil. Mám kričať? Alebo sa z toho dostať sama?
„Kam by si šla? Väčšina ľudí nie sú na hoteli, šli vonku alebo sa balia, nebudú ťa počuť.“, to už Milan bol blízko mňa. Nemala som sa kam posunúť, pretože som bola už úplne na stene. Milan sa stále približoval a môj tep sa zrýchľoval. Už som cítila jeho alkoholový dych.
„Nechaj ma na pokoji, prosím.“, zvýšila som hlas. „Prosím, nechaj ma odísť.“ ,pomaly mi šlo do plaču.
Milan bol silný, nedarilo sa mi ho odtlačiť.
„Hej ty! Daj jej pokoj!“, tento povedomý hlas mi dodal sily a podarilo sa mi Milana mierne odtlačiť.
„Nepočul si?“
Milan sa otočil. „Dobre, dobre. Pôjdem preč. Nechaj si ju, aj tak je k ničomu.“,nahnevane sa pobral preč.
Zdvihla som hlavu a pozrela sa na môjho záchrancu. Oliver. Zavrela som oči a znovu ich otvorila. Naozaj tam stál.
„Nechceš pomôcť vstať? Šiel som skontolovať svetlo a začul som ťa. Nič ti nie je?“
„Nie, ďakujem ti. Nevieš aká som rada, že ťa vidím. Od firemného večierka prešlo už dosť. Čo tu vlastne robíš?“
„Pamätáš, ako som ti spomínal, že môj otec robí zvukára? Tak ho zavolali sem a mňa zobral so sebou. Sem tam mu pomôžem, keď viem. A ty čo tu?“
„Ja som súťažiaca, zajtra mám semifinále. Prídeš sa pozrieť?“
„Keď nebudem mať nič na práci, prečo nie?“, pousmial sa. Nachvíľu som sa zadívala do tých úžasných očí. Chýbal mi ten pocit, keď všetko okolo prestane existovať.
„Elíí..tak tu si. Hľadala som ťa, poď ideme s ostatnými osláviť postup. “
Peťa vie, kedy sa objaviť.
„Prepáč, už musím ísť.“, to som už kričala, pretože Peťa ma ťahala za ruku preč od Olivera.
Oliver iba zamával rukou a pozeral sa s prekvapeným pohľadom.

O chvíľu sme sedeli s ostatnými v neďalekom disko bare a oslavovali sme ich postup. Osamela som pri barovom pulte. Miešajúc slamkou v mojom koktejli som cítila ako sa usmievam pri pocite, že som po dlhom čase stretla Olivera.




...pokračovanie čoskoro

 Vymyslený príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu