Broken string, VI. časť

VI. časť
Druhé semifinále


Zobudili ma slnečné lúče, ktoré mi nepríjemne svietili do očí. Pomaly som vstala z postele a rozhliadla sa po izbe. Peťa ešte spala. Hodiny ukazovali pol dvanástej. Včera sme ešte dlho oslavovali. Pamätám si, že bolo niečo po druhej v noci, keď sme došli na izbu. Dlho som nemohla zaspať. Stále som sa prehadzovala. Ešteže sme si nedali raňajky, pretože by som na nich nevstala. Potichu som vyšla z izby, aby som nezobudila Peťu. Na chodbe už bolo celkom živo. Do semifinále ostávalo už len päť hodín. Kým som sa sprchovala spievala som si pesničku. Dúfam, že ma nikto nezačuje. Niektorí už šli na obed. Ja pôjdem tiež, len počkám, kým sa zobudí moja spolubývajúca. Už úplne prebudená som sa vrátila do izby. Peťa práve vstala.
„Dobré ráno, včera som to asi prehnala.“
„Dobré, no tak to hej. Obliekaj sa, lebo už treba ísť na obed.“
Na obede sa nič zvláštne neudialo. Ani do štvrtej. Akurát Peťa šla so mesta a nechala mi izbu samú pre seba. Povedala, že ma nechá ešte precvičovať a potom príde rovno si sadnúť do hľadiska. Bola by som rada, keby tam bude sedieť aj Oliver. Včera mi povedal, že keď nič nebude musieť robiť, tak sa príde pozrieť. Dúfala som, že ho uvidím.

Desať minút pred piatou som prišla do haly. Ponáhľala som sa do našej oddelenej miestnosti pripraviť sa. Na zozname som si pozrela moje poradie. Na rad som šla desiata. Ako som uvidela na zozname Milanovo meno, znova sa mi zrýchlil tep. Niekto do mňa vrazil. Preľaknuto som sa otočila. Nebol to Milan, ale jedno dievča. Ešte že tak. Povedala som si, že sa nesmiem teraz rozptyľovať ním a radšej sa sústrediť na moje vystúpenie. Teraz sami už nesmie stať, že sa netrafím do rytmu alebo že zabudnem text. Počula som, ako moderátorka uvádza dnešné semifinále. Šla som teda už do šatne. Našla som si tam miesto a čakala som, kým prídem na rad ja. Vo vrecku mi pípla SMS-ka.

Nech sa ti darí a zbytočne nestresuj A nezabudni, že keď prídeš domov, tak chcem všetko počuť. Romi

Usmiala som sa. Vypla som si radšej zvuky.
„Jurkovská, zachvíľu ideš ty. Poď so mnou k pódiu.“, moderátorka prišla po mňa.
Čím bližšie sme sa približovali k pódiu, tým väčšiu trému som mala. Dievča, čo spievalo teraz, tak pomaly končila. Zhlboka som sa nadýchla. Ty to dokážeš, tak prestaň stresovať a sústreď sa na spev a gitaru. V duchu som si dodávala odvahu.
„No poď, si na rade. Veľa šťastia.“
Vyšla som na pódium. Reflektory ma nachvíľu oslepili. Zažmurkala som a pomaly som si na ne zvykala. Porotcovia ma pozdravili a zaželali mi veľa šťastia. Sadla som si na stoličku, polozila gitaru na kolená a rozhliadla som sa po hľadisku. Peťa mi kývala, takže ju nebolo problém ju nájsť. No však Olivera som tam nevidela. Mierne som zosmutnela.
Raz, dva, tri, štyri. Začala som. Znova som zabudla, že mám trému. Mala som iba skvelý pocit, že tu som a že si plním sen. Gitara mi dodávala odvahu. Snažila som sa pozerať smerom na porotu a do hľadiska. Niektorí si so mnou začali spievať refrén. Zazrela som, ako niekto otvoril dvere a vošiel dnu. Bola tam tma, takže som ho nemohla identifikovať. Dotyčný sa pomaly približoval k pódiu, a vtedy som ho spoznala. Oliver. Takže nakoniec prišiel. Usmiala som sa, ale dávala som pozor, aby som sa príliš nerozptýlila. Nemohla som si pokaziť vystúpenie. Dohrávala som posledné tóny v eufórii. Keď som skončila, tlieskali mi. Bol to skvelý pocit. Poďakovala som sa a šla som do šatne. Nechcela som tam zostať, pretože tam bol aj Milan. Znova sa na mňa pozeral. Myslela som si, že po včerajšku mi dá pokoj, no zrejme sa tak ľahko nevzdá. Zbalila som si gitaru a vyšla som von. Peťa na mňa skočila a objala ma.
„Bola si skvelá. Tak tomu sa hovorí vystúpenie.“
„Dík. Tak snažila som sa. Poď, idem za Oliverom.“ a ťahala som ju za ruku.
Keď som sa však porozhliadla po hale, tak som ho nevidela. Sadli sme si teda na stoličky a pozerali sme na ostatných vystúpenia. Okolo siedmej dospieval aj posledný chalan. Moderátorka povedala, že výsledky sa dozvieme o pol ôsmej. Nevedela som ich dočkať.

O ôsmej sme už stáli na pódiu. 25 ľudí čakalo na ich ďalší rozhodujúci okamih.
„Tak fajn. Oznámim Vám, ktorí z vás sa pripoja k včerajším postupujúcim. Porota to ani dnes nemala ľahké. Pozrime sa teda, kto ide ďalej. Prvým postupujúcim je Veronika Zvarinská, ďalej Milan Riečava...“
Vymenovala už sedem ľudí, no moje medzi nimi nebolo. Postúpil však Milan. Na to aký je, tak spievať vie dobre. To je ten paradox. Predposlednou ôsmou postupujúcou sa stalo dievča, ktoré do mňa na chodbe vrazilo.
„A dnešný výber postupujúcich uzatvára Želmíra Jurkovská. Gratulujem Vám, rozlúčkový večierok bude o pol deviatej v hale číslo 2.“
Je to tam. Postúpila som. Od šťastia mi vyhŕkli slzy. Zišla som z pódia. Peťa už natešene skákala.
„Parááda, budeme spolu na izbe naďalej. Super že si postúpila aj ty.“
„Ešte stále sa mi to zdá ako sen. Uštipni ma.“ Peťa to zobrala doslova. „Au, nie zas tak silno.“, zasmiala som sa.
„Poď, ideme sa pripraviť na ten rozlúčkový večierok.“, ťahala ma smerom k výťahu.

Otvorili sme dvere do haly 2. Zábava už bola v plnom prúde. Nachádzali sa tam stoly, menšie gauče, na menšom pódiu hral DJ. Niektorí tancovali na provizórnom parkete, iný zase len sedeli na gaučoch a pozerali sa. Všetky gauče boli už obsadené.
„Poďte tu za nami. Máme ešte miesto.“, zastavil nás Johny,chalan, ktorí bol s nami včera v disko bare.
Sadli sme si teda k ich skupinke. Z nich postúpili dvaja. Marcel a Patrícia. Ostatným sa to nepodarilo. Johny zobral Peťu tancovať. Niektorí od nášho gauča už tiež šli na parket. Marcel sa ma spýtal, či nechcem tancovať, ale keď som zazrela Milana na parkete, tak ma chuť prešla. Odišiel teda za inými babami k vedľajšiemu stolu. Sedela som na gauči a pozerala sa na ostatných. Nevadilo mi, že netancujem. Tanec nemám veľmi v obľube. Myslím skôr taký diskotekový, spoločenské mi nevadia. Chodila som na krúžok spoločenských tancov, keď som bola prváčka na strednej. Potom ma to prešlo a začala som sa viac venovať hudbe.
„Ahoj, nechceš si ísť zatancovať?“
Ten hlas som spoznala. Oliver sa vie vždy tak záhadne objaviť a aj zmiznúť.
„Ahoj, nemám moc chuť, prepáč.“
„Okéj, môžem si aspoň prisadnúť?“
„No jasné.“
Bolo ťažké sa s niekým zhovárať, keď hudba hrala nahlas. Zrejme to vadilo aj Oliverovi, pretože sa ma spýtal : „Nepôjdeme radšej niekde na tichšie miesto? O jednom by som vedel.“
Postavila som sa a nasledovala som ho von z haly. Nastúpili sme do výťahu a mňa už zožierala zvedavosť.
„Prezradíš mi kam ma ti vedieš?“
„To je tajné, takže sa nechaj prekvapiť.“
Vyliezli sme sa až na piate poschodie a Oliver ma viedol na koniec chodby. Otvoril balkónové dvere a povedal mi, aby som ho nasledovala. Bola som zvedavá, kam na vlastne vedie. Po požiarnom schodisku sme sa dostali až na strechu hotela. Oliver bol celý čas ticho.
„Nebudeme mať z toho problémy? Máme zakázané chodiť na strechu.“ , mala som už mierne obavy.
„Nebudeme, neboj sa. Sem nikto nechodí. Tak čo povieš, je to dosť tiché miesto?“, Oliver konečne po dlhšej chvíli mlčania prehovoril.
Pomaly som prešla k okraju strechy. Múr vysoký asi meter nedovolil spadnúť nikomu, kto by šiel príliš blízko k okraju. Vystrela som hlavu smerom k oblohe.
„Z tadiaľ je nádherný výhľad. Začínam mať toto miesto rada.“
Čakala som, že Oliver tiež niečo dodá, ale nedočkala som sa. Znova bol ticho.
„Oliver?“
Otočila som sa, že sa pozriem prečo neodpovedá. Zľakla som sa, pretože stál asi meter za mnou.
„Za to, čo teraz urobím, mi dúfam nedáš facku.“, uškrnul sa.
„Tak ešte uvidím, čo to ...“
Nedopovedala som, pretože Oliver prekročil vzdialenosť medzi nami a pobozkal ma. Zostala som mierne zaskočená, no bozk som mu opätovala. Po chvíli sme sa od seba odtrhli.
„...bude.“, dokončila som vetu.
Oliver sa zasmial. Zbožňujem tie jeho iskričky v očiach, ktoré bolo vidieť aj v tejto zlej nočnej viditeľnosti.
Chcela som znova ochutnať Oliverove pery a zažiť ten skvelý pocit. Oliver mal tiež tento úmysel, pretože jeho ruka sa už takmer dotýkala môjho líca. Naše pery sa znova spojili. Tento krát tam už nebolo zaváhanie. Mala som pocit, že moje endorfíny sa strojnásobili a všetky myšlienky zmizli, hlavným bodom bol Oliver.
I´ve become so numb... Do reality nás vrátil môj vyzváňajúci mobil.
„Áno Peťa?“
„Kde toľko trčíš? Pred chvíľou si tu ešte sedela. Príď hneď tu, všetci sa skvele bavia.“
„Jasné, hneď za tebou prídem. Daj mi minútku.“
„Pohni sii.“ a zložila.
Pozrela som sa na Olivera. „Prepáč.“
„Mala by si si vypínať zvonenie, keď si so mnou.“ zasmial sa „kľuďne choď, ja by som tiež už mal ísť, pretože ma otec určite veľmi rád niečim zamestná.“
„Ty tam so mnou nepôjdeš?“ spýtala som sa smutne.
„Mal by som už vážne ísť.“
„Tak to je škoda.“
„Čo už, tak že si to tam užiješ aj za mňa.“
„Ako chceš, ale už poďme, pretože Peťa začne stresovať.“
Išli sme po schodoch až na tretie poschodie. Na chodbe nebol nikto, a tak sme sa mohli nepozorovateľne dostať k mojej izbe. Rozlúčili sme sa a rýchlo som si zobrala mikinu a vybehla som z izby. Zachvíľu som sa už nachádzala pred dverami haly. Siahla som po kľučke, no dvere sa stihli otvoriť z druhej strany skôr. Vyšla Peťa a v ruke držala mobil.
„Konečne si tu. Už som ti chcela volať. Tak poď rýchlo dnu.“
Skôr než som stihla niečo dodať, chytila ma za ruku a ťahala k stolu. Sedela tam partia, s ktorou sme boli v disko bare. Hneď chceli, aby som išla tancovať, no padala na mňa už únava, a tak som znova osamela pri stole. Peťa mala pravdu. Každý sa zabával a bolo tu fajn. Prišlo mi ľúto, že niektorí nepostúpili ďalej. Hlavne celá táto partia, ktorej bol stôl. Rozumeli sme si s nimi celkom dobre. Rozhodla som sa, že sa vrátim do izby, no ešte predtým som chcela Peti odkázať, že idem preč, aby ma zbytočne nehľadala. Rozhliadla som sa po miestnosti a videla som ju až na druhej strane. Vybrala som sa tým smerom. Keď som prechádzala okolo tancujúcich ľudí, vrazila do mňa jedna baba. Nachvíľu som odvrátila zrak od miesta, kde som videla Peťu, a keď som sa tam znova pozrela, tak tam už nebola. Napísala som jej teda SMS s išla som hore do izby.
V izbe bolo iba tlmene počuť hudbu zdola. Ten zvuk ma uspával. So zavretými očami som si premietala dnešný úspešný deň. Dúfam, že sa udalosti budú aj naďalej vyvíjať dobrým smerom, a že za mojim snom mi nič zlé nepríde do cesty...



....pokračovanie nabudúce

 Vymyslený príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu