Jednym slovom OSUD (krátky príbeh ktorý tu už raz bol)

Ak sa vám zdá tento príbeh povedomí tak máte správny pocit. Už tu raz bol, predtým ako som sa rozhodol začať odznovu. (Matejjko2)


Bola to láska cez internet. Každý deň, v každej chvíli myslel na ňu.
Každý deň sa ponáhľal domov, zapol počítač a bol smutný keď tam nebola. Večer bol pre neho raj keď si vymieňali pošty, vylievali si srdcia.
Rok to takto pokračovalo. Obaja si navzájom pomáhali, často si volali cez skype. Nikdy sa tak nesmiali keď si písali alebo volali spolu.
Začal vznikať cit lásky. Napísal pre ňu strašne veľa básni, zložil piesne, dokonca naspieval aj album s názvom PRE TÚ JEDINÚ, BALZAM NA DUŠU ZAĽÚBENÚ.

Všetci sa ho pýtali kto to je, ako sa volá. On sa len usmial a odvetil: "Keď príde ten správny čas, spoznáte ju. Je to láska môjho života." Tvrdil to s istotou.
Bol nesmierne šťastný no aj smutný že to musel pred ňou tajiť. Mal pre ňu napísanú poštu no stlačil DELETE a pochoval to.
"Ešte nie, ešte neprišiel ten správny čas." vždy si povedal keď chcel odokryť city k nej.
Naďalej skladal básne pre ňu aj piesne. Dokonca jej ich aj posielal ale tvrdil že to je pre jeho priateľku. Musel klamať.

Na druhej strane bola sklamaná. Aj v jej malom srdiečku vznikla láska, ľúbila ho, potajomky mu písavala listy.
Prešli dva roky. Ona to vzdala prvá a keď videl že mu už nepíše, vzdal to aj on.

Smutný koniec, však? Takto ste si to nepredstavovali. Hm? Ani ja, preto to nie je koniec.
Tak, ešte nekončíme.

On mal osemnásť, ona tiež. Šťastne študovali na škole. Mali všetko. Okrem lásky, no pri každodennom zhone si to ani neuvedomovali.
Ona osamotená, on tiež, obaja sa venovali svojim záľubám.
On skladal piesne. Vydal ďalší album s názvom KONIEC NEZNÁMEJ A NEVYZNANEJ LÁSKY, básnickú zbierku MUSIM SA ROZLÚČIŤ.
Ona napísala knihu DIEVČA V SLZÁCH ODETÉ.
Pomaly zabudli na seba. Až na jeden deň, ktorému predchádzal kúsok papiera. Niečo bezvýznamné čo obom tak významne zmenilo život.
Bola to pozvánka na dva mesiace venované mladým umelcom.

"Dávaj si pozor Richard." vyprevádzala Richarda mama.
S tými istými slovami vyprevádzali aj Natashu.
Pre oboch to bolo niečo nové a obaja cítili pocit šťastia.
Išli na školenia kde im ohodnotia diela, povedia čo si o tom myslia. Priučia sa tam novému. Na tých táboroch a seminároch sa naučia veľmi veľa a môžu sa s nich stať uznávaný autori.

Sedel vo vlaku s gitarou na kolenách. Nikto nebol s nim v kupé tak mohol z chuťi hrať. Myslel na dievča s internetu, jeho dávnu lásku ktorej sa nikdy nepozrel do očí a nikdy jej nepovedal ako ju ľúbi. Mrzelo ho to, ale pochoval to. Spomínal na ňu iba v piesňach ktoré hrával a v básňach ktoré si prezeral.
Práve dohral keď do kupé vošlo dievča s gaštanovými vlasmi, jemnou bledou pleťou. "Je tu voľné? " spýtala sa. "Jasné, prisadni si." odložil svoje veci s náprotivného sedadla. "Ďakujem." keď sa usadila, predstavili sa. "Ja som Richard." "Ja som Natasha." Vôbec si nespomínali na mená svojich internetových lások spred rokov. Čo by si asi povedali, keby zistili že ten druhý je priamo oproti nim?

Cestovali dve hodiny. Rozprávali sa o úplne normálnych veciach, o záľubách. Za tie dve hodiny sa dobre spoznali, smiali sa.
Vystúpili na nástupišti. Ešte museli prejsť cez pol mesta a boli pri budove kde sa majú odohrávať semináre a uvítanie.
"Vždy som túžila po takomto niečom." natešene povedala a s údivom si prezerala veľkú sál. "Aj ja. Obom sa nám to splnilo."

Posadali si na stoličky. Na javisku sa chystala aparatúra. Súčasťou uvítania bolo vystúpenie kapely WANDERING SOUL OF THE CITY. Tvorili ju mladý prednášatelia a koordinátori tohoto podujatia.

"Takže ahojte ľudkovia." začal muž, veľmi mladý s nagelovanými vlasmi a rockovým oblečením. "Vítam vás tu moji mladý umelci. Dúfam že sa vám tu bude páčiť a na konci vyjdete ako autori ktorý nám poďakujú že sme ich dobre nasmerovali."
Po týchto slovách sa začal úžasný koncert s jemnými i mierne rockovými piesňami.

Húfne sa presunuli na ubytovne kde mali mať okolo deviatej večer zoznamovací večierok s koordinátormi projektu i s ostatnými.
Vybalili sa. Na izbe bol s divným chalanom. Mal dlhé čierne vlasy a plno náušníc v uchu. Zdalo by sa že hrá tvrdý metal. No keď vytiahol gitaru a začal hrať
svoje ťahavé melódie, Richardovi padla sánka.
Volal sa Natan a bol milý.

"Vybalená? " vstúpil do izby kde bola Natasha so svojou spolubývajúcou, očarujúcou Tanjou. "Ešte nie, ak chceš, môžeš pomôcť, privítame ju."
Tak som sa pustil do toho. Bola sranda, navzájom sme sa ešte viac spoznali.
Reč prišla na lásku. Natasha a Richard zmĺkli. Tanja pochopila že asi nemajú s týmto citom veľmi dobré skúsenosti tak prehodila tému na umenie, básne.
Obom téma LÁSKA pripomenula časy kedy boli v nebi. No dlho sa tam neudržali a padli tam kam patria. Na zem.

Prišiel večer a čas zoznamovania sa. Každý si pripravil buď nejakú pieseň alebo báseň. Richard chcel zahrať pieseň ktorú zložil pre svoju
neznámu internetovú lásku, čiže Natashu o ktorej zatiaľ nevedel. Nakoniec si to rozmyslel a na prezentáciu tvojej tvorby použil inú pieseň.
Bola to náhoda alebo osud ale Natasha tiež chcela prezentovať báseň ktorú stvorila s láskou pre svojho internetového princa, ale tiež si to rozmyslela. OSUD ČI NÁHODA?
Nevie sa.
Posadali si do kruhu. Do stredu vystúpil muž ktorý hral aj na koncerte a ktorý ich tam vítal.
"Takže čaute moji milý. Určite ste sa sem tešili, aj mi na vás. Vo vás, hlboko drieme talent, mi to vieme a viete to aj vy aj keď si to niekedy nechcete priznať.
No o tom že ho máte svedčí aj to že tu teraz sedíte. Každý z vás, " ukázal dokola a usmial sa, "Viete že niečo vo vás je, v hĺbke duše to cítite." Na chvíľu sa odmlčal a zadíval sa na každého rýchlim pohľadom skúmajúceho človeka. "Básňami, piesňami, príbehmi i obrazmi každý vyjadruje svoje pocity, nevedomky volá o pomoc. Viete to, len si to nechcete priznať. Bojíte sa to priznať.
Hanbíte sa a myslíte že ste slabý. No ste omnoho silný ako si myslíte. Skrývate v sebe dar ktorý je nad všetko ostatné. Máte oveľa intenzívnejšie vnímanie ako ostatný."
Znovu sa odmlčal a usmial sa na všetkých.
"Mnohý sa teraz pýtate, ako to viem? Chcete to vedieť? " Podišiel k dievčaťu s červenými vlasmi a zobral ju za ruku. "Zavri oči prosím ta." rozkázal jej. Najprv bola nesmelá ale ubezpečil ju že nejde robiť nič nezákonné ani zlé.
Zavrela oči. On sa jej dotkol. "Čo teraz robím? " "Dotýkate sa ma." "Ako to vieš keď to nevidíš? Dievča trochu zneistelo. "Cítim to." nesmelo odvetila. Všetci pochopili pointu tohto všetkého.
On cíti že je niečo v nich.
Odprezentovali svoje čísla, trochu poklebetili a išli na izby. "Večierku nemáte určenú. Ak zajtra nebudete vyspatý, vaša chyba. A žiadne flámy."
Žiadny žúr nebol, veď na ubytovni sú slušný ľudia.

Richard ticho sedel v izbe a brnkal si na gitare a zapisoval text. Kopla ho múza a napadla ho pieseň.

V tieňi smútku šepla slová zázračné
že po utrpení a tme svetlo nastane,
po dobách vojen príde mier
a
rozjasní sa deň.

Svetlý deň, nastane v každom s nás,
sny prídu a sním aj, krásny jas.
svetlý deň, zaženie chmáry s ciest,
svet vie, čo treba z trate zmiesť.

Ďalej to už nešlo. Múza mu dopriala iba tieto myšlienky a kúsok textu. Ale veď sa nemôže sťažovať. Lepšie niečo ako nič.
Len tak sedel, pozeral do steny a premietal si spomienky ktoré ho najviac tešili.

Zavrel oči a snažil sa vyprázdniť si myseľ. Zistil že mu tam behajú všelijaké myšlienky, spomienky. Sústredil sa a vyprázdňoval plnú myseľ ako pohár s vodou.
Potreboval by takýchto chvíľ na vyprázdňovanie asi viac. Pomáhalo mu to sústreďovať sa na tie šťastnejšie chvíle. Videl to všetko pred očami ako nejaký film.
Znovu sa tam ocital. bolo to vážne úžasné.
S myšlienok ho vytrhli dvere. Otvoril oči a uvidel v nich stáť Natashu v pyžame. "Môžem? Dosť sa nudím." Povedala, sadla si k nemu na posteľ. "Kde máš spolubývajúcu? " "Išla von s nejakými chalanmi. Asi už balí nejakého fešáka." Obaja sa zasmiali. "Veď aj ty si mohla isť s ňou na výjazd." Usmial sa na ňu Richard. Ona však zosmutnela. "Nemáš na lásku pekné spomienky? Sklamala si sa v nej? " Videl že trafil do čierneho. Prikývla a hlavu sklonila dole čo asi znamenalo, že o tom nechce rozprávať. Nechal to teda tak. Aj jemu by sa o láske rozprávalo ťažko.
Obaja svoje prvé skúsenosti s týmto citom zažili iba cez chat a to nebola skutočná láska.

Sedeli na posteli a obaja si niečo písali do notesov ktoré stále nosili pri sebe a vždy keď ich kopla múza, niečo napadlo, zapísali to. V tomto boli rovnaký no aj v mnohom inom len sa potrebovali spoznať až do hĺbky.
"Nechcete sa ti isť trochu von? " zodvihol hlavu a odložil notes. Natasha sa trochu začervenala no nakoniec súhlasila. Koordinátorovi ktorý už skoro zaspával oznámili že sa idú prejsť a o dve hodinky sú tu.
"Kam chceš ísť? " "Kam nás kroky zanesú Natasha." "Si tajomný Richard." "Páči sa ti to? " Musela si priznať že hej. Odkedy ho stretla vo vlaku, prehodila s nim pár slov, úsmevov, boli si bližší, mala pocit že ho už niekedy stretla, poznala už rok. Každý má asi takýto pocit keď sa s niekým cíti naozaj dobre.
"Rád sa prechádzam večer." začal Richard tichým hlasom. Natasha ho počúvala a sama sa videla v jeho slovách.
"Svet je plný nástrah. Problémov, každý deň sa na nás valia a my? Čo urobíme. Bojujeme ale spôsobom, kto nič nerobí, nič nestratí. Uzatvárame sa. Sme tak dlho stiahnutý, že keď vyjdeme na svetlo, medzi ľudí, nevie čo máme robiť a spanikárime. Znovu je tu problém a znovu..." nechal dokončiť Natashu, "... sa uzatvárame."
Bola to smutná skutočnosť ale bola. Mnohý sa skrývajú a mnohý nie. Každého to však zasiahne, skôr či neskôr.


Ich prechádzka sa pomaly chýlila ku koncu. Približovali sa k ubytovni ktorá bola vysvietená ako na Vianoce.
„Ďakujem ti za peknú prechádzku. Trochu som sa aspoň odreagovala a nemyslel na to zlé. Mnohé som sa pri tebe dnes naučila.“ Usmiala sa čarovným úsmevom nevinného dievčatka.
„Ja ti ďakujem že si bola so mnou. Samému by mi bolo asi dosť otupene. Vypočula si mi. Si veľmi múdra a vnímavá Natasha.“
Sedel v izbe a rozmýšľal nad dnešným dňom. Zistil že mal tento deň jeden dobrý bod. Natashu. Je dobré že je tu, našiel tu aspoň človeka ktorý mu rozumie a s ktorým mu je úžasne.



Keď strach, nás ovláda,
tma zakrýva, vezmi svoj meč
slobody a bež.
Tak skúšaj, kráčaj, veď cieľ
je na dosah.
Si silný, tak to nevzdávaj a leť.

Veď raz jediný raz príde ten čo ta má skutočne rád,
Veď raz jediný raz priateľ príde tak nekráčaj vzad.

Vyjdi so siete ktorú si si utkal,
nespomínaj na chvíle kedy si plakal.
Už sa konečne zmeň, pomôž rozžiariť svoj deň.

Toto bola jedna s piesni ktorú Richard zložil za tichých a samotných večerov kedy všetci boli niekde preč a on sa potreboval ničomu vyrozprávať. Jeho dôverníkom bol v takýchto chvíľach papier, notový zošiť a gitara ktorá vydávala pocity za neho.
Niekedy tieto večery samoty nenávidel no uvedomil si v niektorých chvíľach že tieto večery ho odbremeňujú.
Natasha tiež len sedávala v izbe, písala, kreslila, nemo hľadela na okno. Niekedy si prezerala básne ktoré jej tak veľa pekného pripomínali. Vracala sa do čias kedy myslela na svojho princa, kedy ho tajne ľúbila. Každá chvíľa s ním, aj keď iba na diaľku ju tešila a deň pre ňu bol vtedy šťastný. Každú tmu, chmár zahnala tým, že si s ním písala a cítila sa jednoducho úžasne.
Bola šťastný že ho mohla cítiť. Aspoň mysľou.

Keď Natasha neprišla do izby za Richardom, sám sa vybral do mesta a obdivoval jeho nočné krásy. Bolo mu trošku smutno, v kútiku duše chcel aby ho Natasha sprevádzala po týchto prechádzkach nasiaknutých krásou a vôňou večerného vzduchu.
No, nemohol mať všetko. Už s tým bol zmierený. Musel si však priznať, že mu to nezvyčajné dievča prirástlo k srdcu.
Ten jej detský úsmev, ochota počúvať a poradiť. Bol s ňou neviditeľným putom spojený. Zdalo sa mu že ju pozná už dlho, nie len ten čas čo s ňou strávil tu.
Pripomínalo mu neznáme dievča s internetu a to ho niekedy privádzalo do spomienok a smútku za starými časmi.
Keď bola Natasha sama v izbe, čoraz viac myslela na Richarda, na jeho jemnú, umeleckú dušu.
Viac s ním bývavala po večeroch na izbách alebo sa len tak prechádzali po meste, parku.
Spolu skladali nové piesne, básne, poviedky. Boli úžasnou tvorivou dvojicou ktorú odmeňovali aj koordinátori a dávali ich za príklad mnohým ktorý sa na základe toho združovali a brali si z nich príklad.
Zostával im už len jeden mesiac.
Všetci tu rozvinuli svoj talent a objavili v sebe nové možnosti. Vytvárala sa zbierka toho čo tu vytvorili účastníci, nahrávalo sa CD na ktorom aj Richard spolupracoval, hral alebo skladal pre tento výtvor texty ktoré boli žiadané a obdivované pre ich jemnosť, úprimnosť.


Richard bol teraz v parku sám. Nehral, iba len tak sedel, sledoval ľudí a písal nový text i báseň do svojho nového notesa.
Natasha sedela v izbe a kreslila. Tak vyjadrovala čo cíti. Ľudia hneď vedeli čo prežíva. Smútok. Aj mama to vedela a preto stále hundrala na jej tvorbu. Vraj nemá žiadne problémy, nemôže cítiť do čo kreslí a o čom píše.
Hovorila to akoby Natasha nemala PRÁVO CÍTIŤ SMÚTOK, BOLESŤ.
NO TO NEBOLA PRAVDA!!! Mala mnoho dôvodov. Mala právo. Keď to tak cítila, prečo to musí držať v sebe? Veď by sa zbláznila. Rodičia ju stále chcú zmeniť. Vadí im že má vlastná názor, že im nedáva stále za pravdu, že ich nerešpektuje v mnohých veciach. Ale oni si musia uvedomiť, že ju nemôžu držať na reťazi a vnucovať jej svoje názory a myšlienky. To nejde!!!


Všetko sa to pomaly ale isto chýlilo ku koncu. Natasha s Richardom si tak perfektne rozumeli že sa vážne niečo medzi nimi začalo črtať, prejavovali si tak jemne a nebadane náklonnosť. Boli často spolu, vonku sa prechádzali aj celé dni. Chceli byť spolu, jeden druhého potrebovali a len keď boli spolu boli skutočne šťastný.
Richard už nemyslel na svoju princeznú z chatu. Natasha už nemyslela na svojho princa. Mali jeden druhého. Zistili že bývajú veľmi blízko seba a tak sa dohodli že toto ich puto nepretrhnú za žiadnu cenu. Veď sú už dospelý, nikto im v tom nemôže brániť.

Nastal posledný koncert. Slzy, lúčenie a podobné veci. Všetkých ovládol smútok ale tešili sa na to úžasné a veľkolepé vystúpenie na ktoré prišli aj rodičia všetkých účastníkov.
„tak moji umelci, je to tu.“ Začal koordinátor s úsmevom no i s trémou. „Predveďte sa. Vaša cesta sa nekončí aj keď sa to zdá. Toto je len začiatok. My sme z vás vydolovali talent, spracovali sme ho ale teraz je už na vás ako ho využijete a či ho vôbec využijete. Tak, do toho!!!“

Všetko išlo akosi pomaly. Natasha bola nervózna a držala pevne Richarda za ruku a on jej dodával odvahu. Prišli na rad. Richard sa rozhodol zaspievať pieseň ktorú zložil pre neznámu princeznú. Chcelo to odvahu pokiaľ sa tak rozhodol, ale urobil to.
Natasha sa po dlhých vnútorných bojoch tiež rozhodla predniesť básne ktoré napísala pre svojho princa. Zaslúžil si to pretože tvoril kus z jej života.

Richard vyšiel s gitarou na pódium a uklonil sa. Nemal trému, nebol nervózny. Bol šťastný že v tej chvíli môže ukázať čo v ňom je, bol šťastný že v tej chvíli stojí na pódiu.

Si tak krásna, viem to ja keď
som ťa ešte nevidel,
máš nežné ruky aj
keď som ich ešte nepocítil,
si anjel ktorý na zem zletel,
si anjel ktorý ma návštevou poctil.

Ja tak rád spievam o láske ktorú
si mi práve ti dala,
aj keď som ti nikdy nevidel
do očí isto viem že teba mi
Boh zosiela,
chce aby som zmysel uvidel.

Ľúbim ťa ale to ti určite vieš
pretože som ti to už povedal,
no bohužiaľ nie do očí
ktoré určite odrážajú krásu hviezd,
spomeň si práve na chvíľu keď som ti spieval,
ja dokážem každú tvoju bolesť i slzu zniesť.

To bolo všetko. Zavrel oči, zhlboka vydýchol a uklonil sa. Všetci tlieskali a koordinátor bol na neho hrdý. Bolo vidno že to Richard zaspieval s citom, s nehou a pravou láskou.
Natasha zostala v nemom úžase. Takže Richard bol ON. Richard bol tým princom!!!
Vyšla na pódium, uklonila sa a ešte sa pozrela na Richarda. „Toto je pre človeka ktorý pre mna veľa znamená. Znamená pre mna preto veľa pretože vniesol do mna svetlo. Richard ktorý predo mnou vystupoval teraz si asi myslel že dievča pre ktoré bola tá pieseň zložená tu nie je ale ja mu dám dôkaz že to počula.

Si mojím princom na bielom koni
Na ktorom pricválaš až ku mne, zoberieš
Ma do náručia a splníš mi sny o ktorých snívam.
Si mojím princom ktorý ma po daždi osuší
A potichu bude šepkať keď budem zaspávať:
„Ľúbim ťa a vždy to tak zostane.“

Ty princ si pre mna všetkým čo na svete mám,
stelesnením lásky a dôkaz toho že aj mna,
biedne dievča môže niekto skutočne milovať.
Si hlavným pilierom na mojej duši,
pomáhaš mi aby som sa nezrútila, aby sa nezrútil
môj svet v ktorom ty si stred.

Recitovala jednu báseň ale po tejto prvej zostal Richard úplne prekvapený. Plakal. Stekali mu po tvári slzy. Bola to ona, bola to jeho princezná z internetu. Vošla do zákulisia a vydýchla si. Richard pristúpil k nej a pobozkal ju. Musel to urobiť, tak to cítil.
„Ďakujem ti Richard že si bol pri mne pred rokmi. Ďakujem že si pri mne aj teraz.“ „Ja ďakujem Tebe. Ľúbim ťa môj malý zázrak.“

A to je koniec príbehu o láske. O stratenom cite ktorý však nepoznal zábrany a trpkosť času a odlúčenia.
Matejjko2 tento príbeh dokončil asi po pol roku. Odstupom času sa veľa zmenilo a aj on pochopil čo je to láska a za to ďakuje len jednému človeku.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu