Urobil som dobre že som nepriviedol aj Johna. Ľudia ho tam ohovárali, šepkali si o ňom nemilé veci, ktoré však boli pravda. Riadne to prehnal, to som uznal ja aj Braien, aj tí ľudia ktorí to nepovedali tak priamo, ale z ich rečí to bolo zjavné.. Človek sa snaží v spoločnosti vzbudiť akýsi dobrý dojem. Je to však nesmierne ťažké. Mnoho vecí nás ťahá ku dnu, núti kaziť dojem ktorý sme si u ľudí získali. Stačí jedno zaváhanie, jedna nešťastnejšia „nehoda“ a všetko je preč. Včera ku dnu Johna zatlačil smútok a donútil ho búrať. Zobral do ruky „tekuté šťastie“ a ten ťaživý pocit sa snažil utopiť.
Večer šiel veľmi ťažko a nudne, pretože v bare nebolo veľa ľudí. Len som sedel, sem-tam niekomu načapoval pivo, obslúžil, ale inak žiadny zhon. Jednak to bolo dobré, ale všetko sa pomaly vlieklo. „Keby boli všetky dni takéto pokojné.“ Ozval sa Braien pri bare a načapoval pár pív. Znovu som tam bol sám, pozeral na tých ľudí a rozmýšľal, či sa tento večer bude ešte dlho takto vliecť. „Aj ja si dám pivo.“ Ozval sa podozrivo známy hlas pri pulte za mojím chrbtom. Otočil som sa s úškrnom na tvári, položil pred ňu už načapovanú kofolu. „Toto ti bude na začiatok stačiť.“ „Ha, ha, ha. Nebude. Ja rozkazujem, ty nalievaš.“ Pokrútil som iba hlavou, otočil sa a pokračoval v utieraní. Laura pomaly pila, sledovala ma, pohmkávala si. Určite čakala, kedy sa ozvem. Utrel som už len pár pohárov a mohol sa jej plne venovať. Sadol som si k nej na vysokú barovú stoličku, lakťami sa oprel o pult a zadíval sa na ňu so širokým úsmevom. „Takže ty si Johnova neter, však?“ Pousmiala sa nad mojím konštatovaním, odhalením a prikývla. „Hej. Určite ti však vravel aj to, že som nezdaná múdra a ešte neviem čo. Však? Vravieva to všetkým chlapcom.“ Môj smiech jej dal dostatočnú odpoveď. „Prečo ťa tak chce dať s niekým dokopy?“ Zaujímalo ma, ale ako som spozoroval, asi to nebola dobrá otázka. Jej tvár zrazu zvážnela, sklopila zrak. Aj v jej hlase bolo cítiť prítomný smútok a trpkosť. „To je jedno.“ Zašepkala, odpila si a otupene hľadela na hladký barový pult. Zahľadel som sa jej do očí. Cítil som z nich bolesť, videl som v nich žiaľ. Znovu bolo medzu nami ticho. Ale tento krát nie dlho. „Budeš mi robievať raňajky a obed častejšie?“ Môj pokus ju rozosmiať sa uchytil na správnej pôde. Jej výraz vystriedal úsmev a sviežosť. „Jasné. Môžem.“ Žiaľ sa vtedy na chvíľu vytratil, ale neodišiel. Stále v nej bol, len sa na chvíľu schoval do úzadia. Čakal, kedy buď môcť znovu zasiahnuť, rozožrať čo sa dá, znetvoriť ľudskú tvár slzami. Vytrhnúť šťastiu lampáš ktorý vháňa do duše svetlo a zahasiť ho. V človeku sa už veky odohráva veľký boj. Boj medzi smútkom a šťastím. Nikto tomu nezabráni. Je to už raz tak.
Laura sa pomaly pobrala domov. Ja som mal výčitky svedomia za tú chvíľu ktorá nastala a navodila jej na tvári smútok.. Potom sa síce usmiala, ale viem, že ten smútok tam stále bol. Navodil som ho ja mojou otázkou. Strašne ma to trápilo. Chcel som s tým niečo robiť. Mal som za ňou utekať? Nie. Veď ani neviem kam šla.. Ani som si neuvedomil ako rýchlo mi ubiehal s ňou čas. „Choď už domov. Dnes tu toho nebolo veľa, ale aj tak si urobil dosť.“ Posielal ma Braien, a ak mám pravdu povedať, už sa mi zatvárali oči a bolelo celé telo. Prezliekol som sa, zobral Johnovi gitaru z pódiu pretože ju chcel mať doma a mieril do bytu. Teda vlastne k Johnovi do bytu, ktorý bol len mojím prechodným domovom. Ten pravý domov stál v Londýne. Viazal s k nemu sila spomienok a zážitkov ktoré z každého domova robí zázračné miesto, niečo podobné ako Ríša zázrakov do ktorej vstúpila Alica.
Vonku bolo síce zima, ale tá krása to vyrovnávala. Mesiac svietil. Všetko to na mňa pôsobilo magicky, priťahovalo ma to k tej silno žiarivej gule. Mal som nesmierne nutkanie vytiahnuť gitaru, a za odmenu že tak krásne svieti mu zahrať svoje piesne. Kroky ma zaviedli až k parku v ktorom som tiež našiel ďalšiu časť krásy. Lavičky boli osvetlené mesiacom, sem-tam sa ozval nejaký svrček. Ako som postupoval dopredu, zistil som že tmou sa niesol akýsi hlas. Šiel som bližšie k zdroju. Bol to akýsi spev. Po chvíli sústredenia som dokázal rozoznať slová ktoré mi v ten večer osvietený mesiacom rezonovali v duši ešte dlho.
Ak s potkneš kráčaj vpred,
možno ti nie je súdené padnúť,
hľadaj vo svojej duši stred
a nemusíš iným šťastie kradnúť.
Akoby ma tie slová hypnotizovali, spev bol úžasný a tak krásny. Bol však smutný, tichý a plačlivý. Šiel som vpred, sluchom, zrakom hľadal kto to môže byť. Možno to bol len sen. Možno. Sen to však byť nemôže. Nespím. Bdiem. Žeby to bol výplod mojej unavenej mysle? Ale tak skutočný? Nemožné.
Vstaň a zober svoj meč,
postav sa tieňom,
postav sa im hrdo, nebež,
predsa nikdy neprehráš po boku s Bohom.
Uvidel som to zarmútené stvorenie. Prizrel som sa bližšie. Bola to skutočné ona? Nemožné. Čo by tu robila? Mala pri sebe krabičku cigariet a jednu horiacu v ruke. Obklopoval ju dym ktorý mi udieral do nosa a kazil krásnu atmosféru. Tá kožená bunda, červené vlasy, úzke nohavice. Bola to skutočne ona? Ale prečo je tu? Čo ma však trápilo najviac bola otázku prečo plače? „Laura?“ Opatrne som sa priblížil. Zdvihla zrak. Bola celá rozmazaná. Tak neuveriteľne zlomená a vystrašená. Jej tvár bola ešte bledšia ako obvykle. Nechcel som sa pýtať čo sa deje. Prisadol som si k nej, zahľadel do očí, zodvihol ruku a prstom jej zotrel slzu ktorá sa znenazdajky vynorila v jej oku, pomaly klesala po líci až k perám. Zrazu ma objala čo bol signál a tiché slovo POMOC. Chrbtom ruky som jej nežne zotrel ostatné slzy. Keď plakala nebola pekná. Páčilo sa mi to červenovlasé dievča, ktorým spontánnosť len tak metala vtedy v kuchyni. Teraz však nebolo predo mnou. Bol tam akoby úplne iný človek, tak neuveriteľne neznámy. V tuhom objatí kedy jej bolesť prúdila aj do mňa som sa zmohol iba na hladenie jej vlasov a tíšenie. Človek nemusí poznať druhého človeka aby ho upokojil v stave kedy to potrebuje. Slzy a smútkom strhaná tvár v nás vyvolá akýsi cit, pud, natiahneme ruky a potichu povieme: „Poď ku mne.“ Nabáda zahrať sa na anjela s krídlami ktoré niekto potrebuje. Ich silu, štít ktorý ho ochráni. Laura to našla v mojom objatí. „Čo sa deje?“ Teraz som už tú otázku vyslovil, pretože jedine tak dostanem odpoveď. Laura sa odtiahla, zavrela oči, potlačila ďalšie slzy, a kamenným výrazom po chvíľky boja so smútkom odvetila: „Teraz nie Drem. Objím ma, ale teraz sa nič nepýtaj.“ Znovu sa mi vnorila do náručia a pomaly dýchala. Vtedy sa vo mne, v hĺbke vnútra prebudilo akési chvenie, mravenčenie.
„Ako ťa poteším?“ Vypadlo zo mňa znenazdajky, keď som už nemohol vnútorne vydržať ten tlak v nej ktorý rezonoval aj vo mne. Bol krásny večer a slzy smútku do tej čarovnej atmosféry akosi nezapadali.
Pousmiala sa, oprela hlavu o moje plece a do ticha noci zašepkala: „Hraj.“ Prekvapila ma jej prosba, ale odmietnutie by v nej prebudilo ešte väčší smútok. „Myslíš že viem tak dobre hrať?“ Na tvári mi zahral úsmev a aj jej sa pery skrivili do jemného náznaku tohto gesta. „Verím že vieš.“ Zašepkala a zavrela oči. Vybalil som gitaru, zahľadel sa na ňu a chvíľu rozmýšľal, čo by som jej zahral. Niečo vlastné? Rozhodol som sa. Zahral som prvý akord, trochu tuhšie sa ku mne prisunula. Prsty jemne pracovali, z hrdla sa ozývali slová ktoré však začínali a vznikli v srdci veľmi dávno. Dlho sme tam sedeli, hral som a ona hľadela na nebo ako na spasiteľa a záchrancu ktorú ju vnútorne liečil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
upirka113
5. 8.augusta 2011 00:03
óóó to je také krásne pome ďaleej
Napíš svoj komentár