Kráčal po ulici, rozhliadal sa po mieste kde by to mohol urobiť bez toho aby sa ľudia na neho pohoršene a zhnusene nepozerali, aby mu nemoralizovali že to čo robí je nesprávne. Zašiel teda pod most kde zurčala voda. Upokojovalo ho to no nie natoľko aby sa otočil, povedal si že to nemá zmysel a zmenil svoje rozhodnutie.
Sadol si do tureckého sedu a chvíľu hľadel na vodu. Tiekla si, tak pokojne, slobodne. Aj on chce byť SLOBODNÝ. Nemyslel tým že nechce aby ho každý buzeroval, usmerňoval a vravel mu čo má robiť, ako sa má obliekať, ako má rozprávať, ako sa má učiť. Na to im mohol srať a pekne z vysoka.
Chcel sa oslobodiť nie od ľudských vplyvov ale vplyvov tam vo svojom vnútri. Už nechcel cítiť tie chvíľkové radosti ktoré sú potom narúšané smútkom. Už jednoducho nevydržal!!! Chcel si vytrhnúť srdce, dať ho truhly a zakopať ho ako Bludný Holanďan. No nešlo to. Čo vlastne pod tým mostom chcel urobiť? Nie, nechcel sa zabiť ak ste na to mysleli. Vybral krabičku cigariet, pomaly si jednu vložil do úst, chvíľku hľadal zapaľovač a nadával na seba že nevie kde je. Nakoniec ho našiel. Myslel si že pri jeho „šťastí“ ani ten zapaľovač nebude fungovať no chvalabohu fungoval. Cigareta začala horieť. Potiahol si a urobil to čo sa má. Dal to do pľúc. Po pár takýchto šlukoch mu to šlo do hlavy a bol akýsi iný, všetko mu bolo viac jedno ako predtým.
Spomínal. Spomínal na to ako začal dospievať a tým sa aj hľadať, kým vlastne je a čo chce robiť. Spomínal na to ako ho dospievaním sprevádzali a vlastne ešte stále sprevádzajú básne, piesne a knihy. Sám vedel že je trochu iný ako tí ostatný. Sám vedel že trochu skôr dospieva a v tej jeho pomätenej hlave si uvedomuje problémy svoje, sveta ale aj iných ľudí akosi skoro. Nevie svoje problémy riešiť a stále ho prenasledujú všelijaké pocity a najčastejšie je to asi všetkými nami nenávidený smútok. Smútok z rôznych pre neho vážnych vecí pretože ho zasahovali priamo na to najcitlivejšie miesto. Do srdca.
Vedel že ľudia majú vrodenú vlastnosť všetko riadiť, kraľovať. Každý z nás má vlastný svet a niektorý by radi pretvorili všetko a všetkých len pre to aby im do tohto sveta zapadali ako skladačka. A on sa dostal do paľby pár ľudom ktorý ho chceli pretvoriť. Nerešpektovali jeho individualitu a originalitu osobnosti a nápadov s ktorými prichádzal.
Vadilo im na nich všetko. Čo robil. Aký bol. Že nemal priateľov. Že bol utiahnutý a mal vlastný svet. Niektorý ľudia sa za neho hanbili. A on? On sa nehanbil. Jednoducho to všetko bral ako súčasť. „Asi to takto chce Boh.“ Argumentoval každé zakopnutie no nežil v snoch a sám si vedel priznať vinu.
No našlo sa pár ľudí ktorý nepatrili do tej skupiny ktorý chceli veliť. Chceli meniť svety. Áno, svet, nie svet. Svety iných ľudí k lepšiemu.
Rozmýšľal aj nad večnou témou ľudí a dospievajúcich ktorý to hľadajú a túžia po tom. LÁSKA. Toto slovo bolo také krásne. No on zažil samé platonické lásky. Nič vážne čoby sa takto dalo nazvať ale on to tak nazýval.
Smútil pretože už dlho túžil po skutočnej láske ktorá by ho obohatila no nechcela by to bolo jednostranné. Každý musí prispieť polienkom do ohníka aby horel ak mi rozumiete čo tým chcem povedať. Túžil po tom no veľakrát sa zmieril s tým že nie je inteligentný, krásny tak čo už. Láska nebude.
Základná škola DOVIDENIA, stredná škola DOBRÝ DEŇ. Chcel začať odznovu, úplne nový život a s časti sa mu to darilo a prišlo niečo čo síce niekedy čakal, ale nemyslel že to príde tak skoro. Zaľúbil sa. Nie na základe vzhľadu ale charakteru. Bola milá, zlatá a chcela mu pomôcť. Vyznal jej lásku no povedala nie. Vedela že sa v poslednej dobe v láske sklamal a nepotreboval ďalšie sklamanie.
Oslovila ho svojou charizmou. Sedeli na tráve a on jej rozprával pár vecí zo svojho života no nie priveľa. Vyprevadila ho. Bol šťastný. „Budem s tebou, hocikedy a hocikde. Pomôžem ti.“ No on k nej cítil niečo viac ako priateľstvo. Niečo krajšie, vzácnejšie.
Nevzdal sa a v jednom mesto ju najprv chytil za malíček, potom za ruku a bolo to. Neodtiahla sa, neprotestovala a aj ona chcela aby ju držal za ruku. Držali sa dlho. Krásne sa usmievala.
BOL ZAĽÚBENÝ. Keď nie je s ňou, chýba mu.
Sedel tam, fajčil. Aj keď našiel šťastie, stále v ňom bolo niečo čo v ňom spúšťalo vlnu sĺz, smútku .nevedel to zastaviť. „nech už príde. Ona to zastaví. Ona vnesie znovu do tmy svetlo.
STALO SA VEĽA VECÍ NO ON ĎAKUJE ZA ODVAHU A OČI VĎAKA KTORÝM VIDEL ŽE NIE VŠETKO JE MÁRNE. No niečo tu ešte je čo nie je vyriešené. Potreboval to vyriešiť. Potreboval nájsť hlbší zmysel v tomto všetkom. Jednoducho potreboval ešte veľa vecí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hereiam
30. 9.sept. 2010 20:13
až na tú cigaretu sa mi to veľmi páči....je to real??
Napíš svoj komentár