Smutný klaun

Vychádzal z cirkusu no i tak si nedával
dole masku večne usmiateho človeka
z manéže pri ktorm sa každý smial.
No v realite to nebol ten človek,
pod maskou skrýval slzy, pod maskou
skrýval tvár útrápeného chalana.

Túžil po láske, túžil vyliesť za ňou
až na samotný vrch hory a vidieť ako
jej vejú vlasy vo vetre.
Túžil po láske, túžil objatím
osušiť ju keď zmokne v studenom daždi,
túžil iba po prostej no tak nádhernej láske.

Všetci sa na neho usmievali pretože
robil zábavu noi nikto sa na neho neusmial
keď mal masku dole.
Bol sám a tak strašne smutný aj keď bol
klaun ktorý okolo seba rozsieval úsmevy,
radosť ktorá však bola náplňou jeho práce.

V tej tme strhol si masku, hodil ju
do koša a zakričal tam hore do nebies:
"Ja končím Bože, ja končím."
Skončil niekde v tráve otrávený životom a
všetkým čo v ňom nezískal, jednoducho nevládal vtať
tak ležal, ako v tráve tak aj v živote.

Našla tú masku, našla jeho v tráve a
odniesla ho do raja, do raja svojej
izby kde sa na neho dlho pozerala.
Poznala ho z cirkusu no teraz mal
smutnú tvár, smutnú a oči plné sĺz,
na perách nevypovedané slová.

Pomohla mu vstať.
Už nebol klaun.
Bol obačajný chalan.
Ona už nebola anjelom.
Bola obyčajným dievčaťom.
Jeho dievčaťom.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu