Táto časť sa začína týždeň po veľkom prekvapení ktoré som zažil na koncerte, týždeň po momente ktorý zmenil úplne všetko. Skrsla mi v hlave myšlienka ktorá ma prenasledovala už od môjho úteku každý deň. „Čo sa deje doma?“ už je to dlhý čas odkedy som tu, utečenec s rozorvaným vnútrom.
Páči sa mi tu no niečo ma láka domov, na miesto ktoré je viac prebádané ako miesto na ktorom som teraz ja. Chcel som vedieť čo sa deje, či je všetko v poriadku alebo či sa nestalo niečo zlé. No pri spomienke na domov sa mi vybavila tá osudová scéna ktorá zruinovala moje pocity. Vtedy som urobil krok vpred, do neznáma ktoré som sa bál prebádať no Boh mi praje.

Vedel som že ti skrsne v hlave táto myšlienka
Aj ja som to vedel, len som nevedel kedy bude ten správny čas.

Myslíš že teraz je tá „správna“ chvíľa?
Neviem. Možno áno, možno nie.

Takže nie si pevne rozhodnutí, však? Pochybuješ že sa niečo zmenilo?
Hej pochybujem pretože…

…poznáš svoju matku, alebo, tu už hranice tvojho poznania nesiahajú?
Áno, a ty to vieš. Nikdy neviem čo môžem od ľudí čakať pretože…

…jeden vzácny človek ťa už sklamal. Tvoj otec.
Hej, sklamal a dodnes nechápem prečo sa nevrátil. Neláka ho to domov?

Zažil rovnaký šok ako ty, urobil to isté čo ty. Zbabelo ušiel.
Zbabelo!!!!

Áno. Obaja ste mali čeliť nastavenej situácii, nájsť tú správnu cestu.
A čo ak to čo sme urobili bolo správne, čo ak to je tá naša správna cesta?

Šťastie ktoré mi Boh ponúkol mi stále kazila myšlienka na domov a malá túžba vidieť, čo sa vlastne deje. Z tejto túžby sa neskôr, o pár dní vykľulo niečo ťaživé, pocit ktorý ma dusil. Musel som to urobiť, musel som sa vrátiť. Tak to cítim. Teraz ma ovládalo vnútro ktoré sa prebralo a berie si svoj nárok na názor a rozhodnutia.
Vytiahol som zo skrine tašku a ukladal do nej všetky veci. Zrazu sa otvorili dvere a keď som sa obzrel, stála tam Kristy, James, Patrick Sam. Neboli sklamaní, ani prekvapení.
„Vedeli sme to že sa chceš vrátiť.“ Usmial sa James ale v jeho očiach bolo vidieť aj smútok. „Tušili sme že sa v tebe v posledných dňoch niečo deje. Dovtípili sme sa že sa v tebe ozval vnútorný hlas.“ „Prepáčte mi to.“ Iba toto som dokázal so seba dostať. Keď som ich videl takto spolu pokope, uvedomil som si veľa. Našiel som si priateľov, vŕby ktoré ma vypočuli, pomohli a stáli vždy pri mne. Teraz týchto priateľov musím opúšťať. Mrzí ma to, nechcem odísť, no musím. Musím čeliť tomu, čo sa deje a čo sa ešte len diať bude. Tu sa časť mojej cesty skončila, časť príbehu ktorý som vám chcel ponúknuť. Teraz ma čaká iné prostredie, iný ľudia, iné situácie. No jedno naisto viem. Že na toto všetko, na týchto ľudí, na chvíle s nimi nikdy nezabudnem.

Stáli sme na vlakovej stanici a čakali na vlak. Sam sa neubránila slzám a ani Patrick. James sa držal no aj na ňom bolo vidieť že sa musí premáhať. Na pamiatku som im nechal pár mojich textov a básni aby na mna nezabudli. „A keby si nám nedal nič, vždy si na teba spomenieme pretože ty si dal do našich sŕdc presvedčenie že dobrý a citlivý ľudia nevymreli a že dokážu zmeniť veľa.“ Dojalo ma to čo Sam povedala.
Prišiel môj vlak. Vyobjímal som všetkých a rozlúčil sa. sľúbil som že sa sem ešte vrátim a aj to dodržím.

Opúšťal som miesto ktoré pre mňa tak veľa znamenalo. No, ako som už povedal, čaká ma pokračovanie tejto neľahkej cesty.
Celou cesto som spal a sníval. Sníval som o tom že mama ma objíme, vybozkáva a všetko bude dobre. No v mojich snoch bol aj otec. Chcel som aby bol pri mne. Zatiaľ to boli len sny a až v realite sa ukáže či nimi zostanú alebo sa premenia.
Pískanie bŕzd ma prebudilo zo spánku. Rýchlo som si zobral svoje veci a utekal von.

Stál som na chodníku. Chodníku ktorý viedol k mojej záhube no ja som to považoval za spásu ktorá ma odbremení od toho všetkého. Veď kňazi hovoria že v nebi je sto krát lepšie ako na zemi. Stretnem sa a on mi odokryje všetko to, čo som robil zle, nechá ma pozrieť si vlastný život ako film. S Bohom sa dá stretnúť len v nebi, a preto sa do toho neba musím dostať. Celý život som pomáhal druhým no tí druhý nepomohli mne keď som to najviac potreboval. Boh. Je vysoký, chudý, s bradou? S príjemným úsmevom a zázračne hodvábnym dotykom ktorý lieči? Neviem a preto sa to chcem dozvedieť. Možno Boh nie je bytosť ale hlas ktorý na mna bude hovoriť. Neviem a preto to idem zistiť.
Áno, dobre, poviem vám to vo vašej reči a po lopate. Idem sa zabiť.

Na tieto moje slová, ale lepšie povedané myšlienky som si spomenul keď som kráčal medzi tými známymi domami, ulicami, na myšlienky ktoré mi prebleskli hlavou vo veľmi slabej a smutnej chvíli. So strachom no i nádejou som kráčal až som zastavil pred mojim domovom a vredy som ju zbadal. Stála tam. Mama. Fajčila a obzerala sa dookola. Hľadela aj na mna no nespoznala ma pretože som mal na hlave čiapku pre ktorú mi nebolo vidieť do očí a moje šaty boli úplne iné.
Aj mama bola iná. Krajšia. Mladšia. To asi kvôli mne. Oddýchla si keď som tu nebol. Možno bude dobré ak odídem.

Maťo, nevzdávaj sa. Možno nie si ty dôvod prečo je pokojnejšia a šťastnejšia.
Možno za tým stojí môj otec. Možno sa vrátil.

Možno. No všetko sú to len dohady. Prečo to nejdeš zistiť?
Ja sa bojím.

Čoho? Skús to. Pokiaľ tam nepôjdeš, nič sa nestane. Chceš zmenu?

Tak som vykročil oproti nej, kráčal som a uprene hľadel na ňu. Zrazu sa aj ona na mna pozrela, dlho na mna hľadela. Až keď som si dal dole čiapku. Až vtedy zistila, že pre ňou stojí jej syn. To čo spravila by som nečakal v žiadnom sne. Odhodila cigaretu a hodila sa mi okolo krku a začala plakať a ja s ňou.
Zmenila sa, to už viem. Ospravedlňovala sa mi, vyobjímala a vybozkávala. Toto som chcel zažiť a toto ma naplnilo obrovskou radosťou.
Táto cesta sa začala dobre.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
rebelka  23. 7. 2010 12:25
waw znovu uplne super bude pokracovanie???ja verim ze ano..Mas bnaozaj velky talent
2 
fotka
curtis132  23. 7. 2010 12:37
Juhú. Nemohol som sa dočkať, a už je to tu. Som rád že tvoje písanie sa nezmenilo. A blog je super.
Napíš svoj komentár