Zrazu som znovu pocítil ten tlak ktorý ma prenasledoval tesne po úteku. No teraz som to nemohol znovu zbaliť. Musel som tu byť pre mamu a tých ktorý ma možno budú potrebovať.
Často som sa prechádzal alebo sedel na lavičke a písal básne, piesne a príbeh ktorý som začal už na úteku v hoteli. Bol to príbeh viac-menej o mne len s pár prikrášlenými alebo upravenými informáciami.
Sedel som večer na lavičke keď som zrazu za sebou začul kroky. Otočil som sa a videl som v šere postavu ako sa ku mne blíži. Bolo to dievča a mala toho dosť v sebe. Niesla fľašu v ruke a jej výraz hovoril za všetko. KRÍZA. Opantala ju kríza a preto siahla na to čo krízu zaženie. Aspoň na chvíľu. „Ahoj kamarát, a čo ty tu sám?“ Prisadla si pri mna a musel som ju podržať a oprieť aby nespadla a nerozbila si hlavu. Nevedela už ani poriadne stáť na nohách. „Nechceš ísť domov? Pomohlo by ti to. Pomôžem ti.“ „Ale nie, nechcem!“ podráždene do ma štuchla, zavrela oči a tak bola asi päť minút. „toto vyprázdňovanie hlavy ma baví. Toto vymetania mozgu je veľmi povznášajúce.“ Začala po chvíli. Pozrela sa na mna unudene i otrávene životom. „Ja viem. Tiež som to zažil ale…“ „…vzdal si sa toho. Áno, viem. Mnoho ľudí mi už povedalo aby som sa vzchopila. Ale ako?! Kde?!“ „Mala by si začal v sebe, to je prvé. A ako? Na to už prídeš.“ „hnus čo tu hovoríš. Si asi ďalší ktorý len poučuje a nezažil.“ „ale zažil a neverila by si ako ma to poznačilo.“ Zašepkal som si a asi to nepočula pretože stále mala ten výraz úplne životom otráveného človeka. „Poď, ideš domov.“ „a to ako vieš!“ zhúkla na mna. „povedal som to, poď, pomôžem ti vstať.“ Nemala silu ani chuť sa hádať a ani brániť sa. Podvolila sa mojej požiadavke. Ledva sa držala na nohách ale nebola až taká ťažká aby som ju neodvliekol. „Ako sa voláš?“ „Maťo.“ „Teší ma Maťo, ja som Susan. Na priezvisko si teraz nespomeniem ale keď sa nabudúce stretneme, určite ti ho poviem.“ „dúfam že naše stretnutie nabudúce neprebehne za takýchto okolností. Rád by som ťa videl triezvu. Možno si krajšia.“ „Aké sladké rečičky. Nechceš ísť so mnou do…“ nedokončila pretože sa potkla a ja som letel s ňou, ale vedel som kde som s ňou mal ísť. Opitým ľudom sa neuvoľňuje len nálada ale aj burácajú hormóny. To patrí k tomu.
Odniesol som ju na záchytku. Viem, bolo to kruté, ale nevedela mi povedať kde býva takže iné východisko som nemal. „Prídem ťa sem pozrieť keď tu ešte budeš, dobre?“ Iba prikývla a podvolila sa pracovníkom ktorý ju išli umyť a dať trochu do poriadku.
Prečo ja má šťastie na opitých a životom otrávených ľudí? Asi pre, že vo vnútri som aj ja taký a navonok som bývaval tiež. Ja za to nemôžem. To osud. Čo má stať to sa stane bez toho či to chceme alebo nie. Ale to vie už každý aj keď to každý neprijíma.
Dúfam že onedlho budem môcť prežívať iba šťastie a na týchto mojich chvíľach zúfalstva sa budem len smiať a zabudnem, nie úplne, ale čiastočne zabudnem. V to dúfam.
Celú noc som musel myslieť na to opité dievča. Jej oči, tá atmosféra mi pripomenula mna. Stále sa mi v hlave vynárala otázka: ZMENÍ SA NIEČO?
Ak sa o to pričiníš, tak určite.
Ale ako?
Na to musíš prísť sám. Pamätáš na náš rozhovor ktorý sme viedli ešte dávno? Že príklad na ktorý prídeš sám ti dá viac ako to, keď ho pred tebou niekto vyrieši? Pamätáš?
Jasne. Na to sa nedá zabudnúť.
No tak vidíš. Prídi na to sám. Nepýtaj sa mna, ale seba samého ako to všetko môžeš zmeniť. Čo je pre teba teraz najdôležitejšie?
Neviem.
Ale vieš. Vidím ti do hlavy. Chceš vyriešiť najprv svoj život, dať ho trochu do poriadku, až potom sa budeš starať o ostatných. Je to egoizmus, vieš to?
Áno viem, ale nejde to. Ak chcem robiť silné činy, musím byť predovšetkým ja silný.
Pravda. Ale skús kráčať cestou tak, aby si pomohol aj sebe, ale aj druhým.
Myslíš že pomocou druhým aj sebe pomôžem?
Áno a už si sa aj o tom presvedčil na Patrickovi a Sam. Nie?
Áno. Oni vniesli do mna niečo, čo ma nútilo zabudnúť na to zlé a každý deň začať niečo nové a búrať barikády medzi mnou a snami.
No vidíš. Pomaly zisťuješ čo ti chýba. Nečakaj na príležitosť. Nechaj to voľne plávať. Nebuď napätí, neočakávaj to. Je to ako s tebou a Kristy. Chcel si mať takého človeka ako je ona. Keď prišla, čakal si to?
Nie.
Nečakal som na príležitosť, ale začal som si užívať dni. Pomáhal som mame, znovu som sa zblížil s Nataly a ona vo mne videla veľkého brata. Odreagoval som sa pomocou druhým. Školu som nebral už ako povinnosť ale zábavu a niečo čo mi pomôže na mojej ceste. No stále som nevedel preboriť komunikačnú stenu medzi mnou a ľuďmi. Keď prišla reč na moje súkromie, radšej som zaklamal alebo sa stiahol ako povedať pravdu o všetkom čo sa udialo a poznačilo ma. Spolužiaci za rýchli čas zistili že na ich otázky o mojom súkromí im neodpoviem. Stále som mal imidž introverta čo som nechcel ale jednoducho som to inak nevedel spraviť, nedokázal som to zmeniť.
Oddal som sa básňam, piesňam a príbehom ktoré tvorili väčšinu môjho voľného času. Dokonca mi prišla ponuka aby som hrával niekedy v miestnom pube čo ma potešilo a zaspomínal som si v myšlienkach na Johna. Musel som to však zvážiť, či budem mať tú odvahu úplne odokryť svoje vnútro pred ľuďmi ktorý ma poznajú a stretávajú ma bežne na ulici. Bolo to ťažké rozhodnutie.
Do toho všetkého sa znovu objavilo to dievča. Susan. Stretol som ju v knižnici ako si niečo čítala. „Ahoj, pamätáš si ma?“ „ahoj Maťo, pamätám.“ Položil som si vak na zem a prisadol si k nej. „Prepáč mi to v ten večer. Bola som opitá a ak som ti niečo hovorila, neber to vážne.“ „Neboj sa. Nič zlého si mi nepovedala a keby aj hej, neveril by som tomu.“ Zasmiala sa, zavrela knižku a plne sa mi začala venovať. Vieš, mám problémy.“ „Tie má každý. Nie je človeka ktorý by nepociťoval pocity ktoré by najradšej nikdy nechcel poznať.“ „veď hej. Nechávam sa unášať vecami ktoré ma ničia.“ Ako veľmi mi teraz pripomínala moje myšlienky spred pár mesiacov. Bola rovnaká ako ja. Presne taká istá, len mala možno iné problémy.
„Odprevadím ťa domov.“ Ponúkol som sa ako správny gavalier. No vtedy sa jej správanie zmenilo. „Nie, len to nie. Prosím.“ Bola vystrašená. Otočila sa a začala utekať preč. „Hej, Susan, počkaj.“ Utekal som za ňou no bola rýchlejšia a mne nestačil dych.
Prečo bola taká? Čo sa deje? Tieto otázky som si dával nasledovné dva týždne až pokým som ju nestretol znovu, ale aj to sa mi radšej vyhla akoby sa mi mala postaviť tvárou a všetko mi vysvetliť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
rebelka
28. 7.júla 2010 16:23
boze ako to robis ze vzdy sa potom neviem dockat na pokracovanie,??
Napíš svoj komentár