Keď som bol malý chlapec, vnímal som svet už ináč ako moji rovesníci. Ako prívalová vlna sa na mna zrútili problémy ktoré na nás číhajú doteraz. Empatia je pekná a citlivá vec, no niekedy je na škodu. nechcel som ešte prežívať tie návaly smútku, veselosti, ešte som si nechcel uvedomovať aký je v skutočnosti svet. Chcel som ešte veriť iba v dobro, v dobré konce a úžasný HAPPY END. No bohužiaľ, človek mieni no Boh mení. Bral som to ako schopnosť, novú schopnosť ktorú som sa musel naučiť využívať. Tak som sa pustil do toho. Prišla puberta, jedno z najťažších no i najradostnejších období ľudského života. Dospelým budeme dlho po 18 rokoch, no mladý sme krátko. Preto som si chcel užiť všetko čo mi mladosť ponúkne. No bohužiaľ, alebo pre mojich rodičov chavalbohu, nebol som ten typ chalana ktorý ide večer s kamarátmi piť a potom sa nejako už dotrepe domov a pár promile alkoholu v krvi, s blšími poznámkami a hlúpym ksichtom. Začal som akosi intenzívnejšie pociťovať samotu ktorá ma zožierala.“ Bolo zázračné ako sme si mi so Sallim boli podobní. „Novonadobudnuté pocity ma ťažili a preto som musel nájsť spôsob ako ich dať von. Našiel som ho. „V básňach a piesňach predpokladám.“ Konštatoval som správne. s úsmevom prikývol a pokračoval vo svojom rozprávaní ďalej. „Bola to poézia ktorá ma zachránila. Vznikali veľmi dobré diela a básne ktoré boli na internete i dodnes tam sú. Mnohý ľudia sa čudovali ako sa to všetko, tie rýmy, zmyselnosť, nápaditosť a originalita vo mne vzala. Nevedeli to pochopiť. Ale to netreba chápať…“ „…to treba brať také aké to je.“ Dokončil som za neho za čo ma obdaril uznanlivým a súhlasným prikývnutím. „Tak som sa tým pretĺkal celú pubertu a básne sa stali mojím životom. V tvojom veku som sa prvýkrát skutočne zaľúbil. Bola to láska dá sa povedať na diaľku. Dlho sme o sebe počúvali. Nezaľúbil som sa do jej vzhľadu pretože som ju ešte nevidel. Zaľúbil som sa do nej charakteru. Písala mi listy a ja jej tiež. Využil som svoj talent a písal jej básne. Strašne sa jej páčili. Bola z nich očarená a ja z nej. Tiež krásne písala. Mala cit pre poéziu no nikdy mi žiadnu zo svojich básni nechcela poslať. Hanbila sa. Chápal som ju. Prešiel pol rok a s otcom sa presťahovali do vedľajšej štvrte. Bola nádherná aj naživo. Stretli sme sa, vyobjímali, povedali si to čo v listoch nemá tú čarovnú a romantickú silu.“ Zrazu však Sall zosmutnel. „No prišiel čas kedy sa všetko zmenilo. Ja som študoval a ona tiež. Boli sme od seba veľmi vzdialení.“ „No skutočná láska vydrží aj diaľku, o tom vieš?“ Jasné že viem, ale keď som ju už nemohol vídať, pozerať sa na ňu, rozprávať sa s ňou, nebolo to čo som si predstavoval. Už asi dva roky sme neni v kontakte. Ona bola jediná ktorá ma naozaj pochopila, pochopila môj občasný smútok a vyliečila samotu. No už je preč.“ „Ale nie navždy. Snaž sa a ona príde. Staré časy sa vrátia len v inom no rovnako nádhernom znení.“ Sall sa na mna usmial a potľapkal po pleci. „ďakujem že som sa s tebou mohol porozprávať si fajn chalan a som rád že si medzi nami. Aj keď si mladší, máš v sebe veľa múdrosti, slov ktoré človeka dokážu zahriať pri srdci. Si umelec ktorý sa tak často nevidí Maťo a to si ceň. Nepodceňuj svoje básne, schopnosti. Nie každý dokáže dať pocity na papier tak aby sa ľudom páčili. Máš ohromný dar ktorý je škoda zahodiť a zlým zaobchádzaním zadusiť.
Bratia zatiaľ upratovali a ja som si spieval piesne vzadu. Túto som zložil len prednedávnom.
Človek svieti ako hviezda a padá ako prach
Na zem ktorá toho zažila príliš veľa.
Keby dokázala rozprávať dozvedeli by sme
Sa niečo čomu by sme ani sami neverili.
Človek ako hviezda svieti a padá ako prach.
V nás je ukrytí dar dávať iným to čo
sami nedokázali nájsť, máme v sebe schopnosť
zodvihnúť im keď ich sily nestačia ani na
povedanie obyčajnej prosby so znením: POMOC.
Človek padá, padá padá,
len sa túla, túla, túla po chodníčkoch
zradných ako púštne piesky.
človek padá, padá, padá a
hľadá naivne pomoc tam kde jej niet
už viac žijúcej.
Prišiel večer plný zábavy. Jeremi nás všetkých zobral najprv do divadla, potom do reštaurácie. Ten človek sa mi vážne páčil na nič sa nehral, nepredstieral o nás záujem. Tak to jednoducho cítil a podľa toho aj konal. Strávili sme príjemný večer. Unavene no i vrcholne šťastný som si ľahol do postele. „Ďakujem Bože sa všetko čo pre mna robíš. Aj za to dobré, aj za to zlé. Keby nebolo ťažkých vecí, nikdy by sme neprišli na to ako bojovať s minimálnymi stratami na duši.
Znovu sa mi snívalo o Kristy. Bola nádherná a aspoň vo svojich predstavách som mohol počuť jej hlas a slová ktoré zneli tak krásne no zároveň neuveriteľne. No bol to len sen z ktorého som sa každé ráno prebúdzal. Bolo to kruté. To sama realita je krutá a ak ju chceme aspoň trochu zjemniť, musíme sa naučiť kade, kam a s kým ísť na cesty dlhé či krátke, ľahké alebo nebezpečné.
Ja som si vybral tých správnych ľudí na moje budúce cesty. Niektorých som musel opustiť no niektorým som sa venoval aby videli že nie sú mi ľahostajní. Začali sa črtať nové pesničky i pokusy o prerobenie niektorých starších pesničiek z môjho či so Sallovho pera. Na mnohé nápady by sme jeden bez druhého neprišli. Písali sme spolu texty ktoré mali čaro zvuku i poézie ktorá v nás zanechá stopy dojatia. Hrával som na klavíri i na gitare obe ma bavilo rovnako. No doma som sadával väčšinou ku klavíru kde vznikla základná melódia s niektorými ozdobami a gitary som dorobil potom so Sallom alebo s jedným z bratov. Pomaly vzniklo 12 piesni ktoré sme zaradili do hudobného celku s názvom NOVÉ ČASY. Hrávali sme tie piesne dookola, prehlbovali melódiu, dotvárali tam mnohé aranžmá. Bolo to poučné i zábavné. Rysovalo sa niečo čo mohlo zmeniť hudobnú scénu. So Sallom, Izzym a Bobom sme hrávali i na ulici kde si nás ľudia chválili a cenili naše talenty. No musel som chodiť aj do školy takže nie všetok voľný čas som venoval len hudbe. V škole som a veľmi nechválil tým že píšem piesne, básne i príbehy. Nepotreboval som byť obletovaný, chválený učiteľmi i spolužiakmi. V tichu som sedel na hodinách, ak niekto odo mna niečo potreboval, prišiel, opýtal sa a ja som sa to snažil splniť. Ak to bolo v mojich silách.
Nezabudnem na oznam ktorým nás Izzy potešil. „ O dva týždne cez víkend hráme v reštaurácii v San Diegu.“ Naša radosť bola nespútaná.
No prišiel deň kedy som si znovu spomenul na Susan našiel som ju znovu ležal v tráve opitú. „no poď, znovu sa opakuje história, nemám pravdu.“ Iba mi nemotorne prikývla. Zobral som ju znovu na záchytku kde si s ňou už vedeli dať rady. Vzbudila sa vo mne túžba zistiť o nej niečo viac. Viditeľne niečo tajila za čo sa hanbila. Možno svoj domov, svojich rodičov keďže mi nechcela povedať kde býva a žiadne doklady totožnosti kde by bola jej adresa u seba nemala. Čo už. Musel som o nej zistiť niečo viac., to bola bojová úloha na nasledovné obdobie. To dievča súrne potrebovalo pomoc. Ja som tu bol tak prečo by som nepomohol? Na to sú predsa ľudia, aby si podali ruku vo chvíľach keď to skutočne potrebujú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár