každý deň dá niekto silu preskočiť ďalšiu
mláku a zostať v suchu.
Život je boj a pre buď rád že ti
každý deň dá zmysel prečo tento
boj vybojovať až do úplného konca.
V prehratých bojoch je len plač
a straty no tie straty nikdy nie sú zbytočné
pretože vždy nás niečo naučia. Aj keď kruto.
V prehratých bojoch strácame toho veľa,
Slzy nám zahmlievajú zrak a preto nevidíme
Druhú stranu vzácnej mince-
Táto báseň vznikla pár dní po tom čo som sa dozvedel Susanino tajomstvo. Od toho dňa som bol s ňou stále a napomínal ju aby sa šetrila. Niekedy bola úplne otrávená životom no nesiahla už na alkohol. Nechcela zahubiť bytosť ktorá ma srdiečko. Malé a nevinné. Musela sa popasovať so životom. Veď nič nie je márne. Sally vytušil že sa niečo deje. Nezdalo sa mu že tak často chodím za Susan a odriekam a odkladám skúšky kapely a už dlho som nenapísal žiadny text. Keď som sedel za klavírom a hral, prisunul si ku mne stoličku a uprene sa na mna pozrel. Ja som hneď vedel že sa chce so mnou o niečo vážnom porozprávať. „Maťo. V posledných dňoch si akási čudný. Všimol som si to ja i moji bratia dokonca hostia sa pýtajú kde si a prečo nehráš na javisku svoje piesne sólo. Bojím sa o teba či sa niečo nedeje čo by ťa mohlo zničiť.“ Položil som mu svoju ruku na plece a uprene a úprimne mu hľadel do očí. „Máš pocit že po tom všetko čo som zažil, po mojom úteku z domu, návratu, myslíš si že sa nechám len tak zničiť? Myslíš?“ trochu zahanbene mi odpovedal že nie. „No vidíš. Neboj sa o mna. Každý má svoje tajomstvá. A ľudom môžeš povedať že mám veľa práce, učenia a zatiaľ ma žiadne nové texty nenapádajú. Možno ti príde neskôr, ale zatiaľ nie.“ Prikývol a ja som pokračoval v hraní a on v robote.
Začal som sa cítiť ako v jednom začarovanom kruhu a neskôr som aj zistil že to nie je len zdanie ale realita ktorú musím zmeniť. Škola, domov, Susan, bar. Škola, domov, Susan bar a toto sa opakoval už dva mesiace a pravdupovediac začalo mi to dosť liezť na hlavu. Premýšľal som o tom že navštívim svojich starých priateľov. Johna, Patricka, Sam aa Kristy. No začalo to a aj skončilo pri premýšľaní. Susan bola už v piatom mesiaci a bruško jej bolo vidieť. Otec sa o to nezaujímal, viac bol u všelijakých kuriev ako doma. Ja som sa naučil pri starostlivosti o Susan variť, upratovať čo mama ocenila a aj ona mala mať podozrenie že sa so mnou niečo deje. Začala sa pozerať na mna akosi inak keď som prišiel zo školy, keď som odchádzal von a potom sa vracal. Bol som príliš často preč aby uverila mojím slovám: „Nič sa nedeje mami, všetko je OK.“ Začala robiť to čo synovia na matkách nenávidia. Nenávidia to na všetkých blízkych. Začala sliediť. Chodila často do baru keď som tam bol ja. Pár krát mi skrátila vychádzky. Ja som za tým videl snahu dozvedieť sa znovu násilným spôsobom čo sa deje. No sľúbila že sa zmení. No začínala byť taká ako predtým. Žeby sa minulosť znovu vrátila? To nechcem. To nemôžem dopustiť! Čo môžem tým že poviem mame pravdu, čo tým môžem stratiť? Skoro nič len úžasné priateľstvo so Susan. To nechcem. Musím vydržať. Už len 4 mesiace. Dovtedy sa musím správať pokojne a nevzbudzovať príliš pozornosť a dávať dôvody na nejaké podozrievanie ma.
„Nebýva ti zle? Všetko je v poriadku?“ „Jasne. Nestrachuj sa tak o mna. Keby sa niečo dialo, poviem ti to.“ „No len aby Susan. Vážne by som bol nerád keby sa ti niečo stalo.“ Zastavila sa a hľadela na mna. „Prečo Maťo? Vždy som si dávala otázku prečo sa tak o mna staráš.“ Zahľadela sa mi do očí. Pochybovala o mojich úmysloch?“ „Záleží mi na tom aby si bola šťastná a to dieťa ťa šťastnou urobí. Si úžasný človek, super dievča. Boh ti dal to dieťa aby odčinil časť toho čo sa ti stalo. Nevzdávaj j sa toho. Je to odmena za to všetko čo si vybojovala. Drž sa dievča. Cieľ je na dosah a v ňom úžasná výhra.“ Po tvári jej začali tiecť slzy no smiala sa. Môj monológ na ňu zapôsobil. Objala ma ďakovala za všetko. Takéto úprimné chvíle mám rád. Odprevadil som ju domov. „Keby sa niečo dialo ihneď volaj, jasne?“ s úsmevom prikývla a zavrela dvere.
Kráčal som tmavou a chladnou nocou po ulici ktorú som veľmi dobre poznal a ona poznala celý môj príbeh. Na lavičkách vznikli mnohé moje básne i výlevy. Táto ulica ma šumom lístia a vetrom utešovala a pošepky vravela: „všetko bude dobré chlapče, všetko bude dobré.“
Vybral som z vrecka krabičku cigariet a zapálil si. Stále som nedokázal prestať. Mam o tom nevedela ale Jeremi hej. „Ničíš si zdravie ale to ty vieš. Pevne verím že s tým raz prestaneš.!“ Toto mi iba na to povedal a viac sa k téme môjho fajčenia nevyjadroval.
Cesta domov bola pomalá. Nikam som sa neponáhľal. Zastal som a pozeral sa na hviezdy. „Nádhera, však?“ Ozval sa pri mne akási hlas. Obzrel som sa a uvidel muža. Jeho tvár mi bola akási povedomá. Bol mladý a usmieval sa. Niekde som ho už videl ale kde? „Tam tie hviezdy,“ ukázal na oblohu, „ mi pripomínajú minulosť a to čo bolo. Tamtie,“ ukázal na inú časť oblohy, „mi pripomínajú súčasnosť, dôvody prečo tu stojím a tamtie mi pripomínajú to čo ešte len bude ale musíme sa o to pričiniť. Chápeš,“ pozrel sa na mna. Nemo som prikývol. „Tak fajn. Ahoj chlapče a dobrú noc.“ Stál som tam ako obarený a opakoval som si mužove slová. Čo to malo znamenať a kto to bol? Možno len nejaký blázon ktorý nemá večer čo robiť. Ale veď, ja som taký istý blázon. Preboha!
Stále mi ten muž vŕtal v hlave. Kde som ho len videl. Odpoveď mi dal až sen ktorý sa mi tej noci prisnil.
Stál som pri koľajach, so slzami v očiach. Bol som odhodlaní skočiť tej železnej oblude pod kolesá. Už som sa tam chystal keď ma zrazu niekto odsotil. Bol to mladý mu s úsmevom na perách.
Zobudil som sa práve v tejto fázy sna ani neviem prečo. Bola jedna hodina ráno. Išiel som sa napiť a ešte pár minút som sedel v obývačke a počúval tikot hodín. Čo mal ten sen znamenať? Že sa o to znovu pokúsim? Že ma znovu čaká niečo zlé? Vtedy som si nebol istý ale neskôr som zistil že to bola predzvesť veľmi krušných časov.
So Susan som trávil strašne veľa času, fotil som si ju aká je usmiata aby jej dieťatko malo spomienky na svoju mamičku keď ho nosila pod srdcom. Doma to prasklo a a mama si najprv myslela že ja som otcom keď sa o Susan tak starám ale aj ja aj ona dosvedčila že ja do toho nie som zapletený. Potom si mama vydýchla a bola rada že jej syn je takýto starostlivý.
Čas veľmi rýchlo plynul, rýchlejšie ako som bol zvyknutí. Susan bola v deviatom mesiaci a o dva týždne mala termín. Zatiaľ bola v dobrej kondícii ale mala bolesti a maličký ju kopal. „Bude to dievčatko!!!“ povedala mi ráno do telefónu. Hneď som utekal k nej, zablahoželal jej a pomohol navariť.
Všetci sme to s ňou prežívali. Prišiel ten deň. Kontrakcie, vytiekla jej plodová voda. Jeremi naštartoval auto a plnou rýchlosťou ufujazdil do nemocnice. Hneď ju prijali. Pôrod prebiehal a všetci sme sa modlili aby dieťatko bolo zdravé a aby nemalo nejakú chybu alebo degeneráciu. Pri takýchto prípadoch aký je Susanin sa to stáva dosť často. Hodina, dve, tri. „to nie je možné. Niečo sa muselo stať.“ Hovorili sme si. Nervózne som sa prechádzal po chodbe. Nikoho som neznervózňoval pretože všetci už nervózny boli.
Konečne sa otvorili veľké dvere a dnu vošiel lekár. Mal ustarostený výraz a bolo na ňom vidieť značnú únavu. „No čo doktor? Všetko v poriadku?“ vyskočil som. „Dieťatko má ideálnu váhu, všetci funkcie prebiehajú tak ako majú ale…“ „…ale čo?““ zahľadel sa mi do očí. „Susan upadla do bezvedomia a nedokážeme ho z neho prebudiť. Je tu riziko kómy alebo poškodenia.“ Ani neviem kto ma zachytil keď som klesal na zem. Omdlel som. Od únavy, nervozity i od zlej správy. To nie je možné. Ako sa to mohlo stať?! Takýchto otázok som mal ešte veľa.
Nasledovné obdobie bolo veľmi ťažké. Len tak som sedával v izbe, myslel na Susan a pripravoval sa na to najhoršie. Na pohreb. Nechcel som to prijať, nemohol.
V škole som sa musel premáhať aby som nevybuchol, neublížil niekomu. Hnev. Bol to cit ktorý ma tiež ovládal. Hneval som sa na Boha, na lekárov že s tým nič nedokázali urobiť.
V jedno popoludnie, keď som odchádzal zo školy, stala sa na lavičke jedna divná vec ktorá toto moje obdobie plné smútku a hnevu urobilo obdobím hľadania seba samého, odpovedí.
Potreboval som vyventilovať niekde svoje pocity a najlepšie miesto na to bol odľahlá strana parku kde som dosť často sedával a pozeral na oblohu, písal piesne. Na hlave som mal kapucňu aby ľudia nevideli moje uslzené oči. Keď niekto prechádzal okolo mna, sklopil som zrak a prečkal som kým neprejde. No jeden muž si prisadol. Nepozeral som sa na neho. Nechcel som. Dúfal som že odíde. No on tam len sedel. „veríš na nadpozemskú silu? Na niečo čo ta vedie ale nepodlieha zákonom prírody?“ Ten hlas som okamžite poznal. Bol to ten muž-blázon ktorý ma zachránil pred smrťou a rozprával o hviezdach. „Kto ste?“ „Veríš?“ „ste blázon a s tými sa nerozprávam.“ Zodvihol som sa a chystal sa odísť keď ma zastavila jeho poznámka. „Nepomáhaš mi Maťo. Chceš aby Susan žila?“ bleskovo som sa obrátil. On sa nad mojím prekvapením a ohromeným výrazom usmial. Naznačil mi aby som si sa do, naspäť. „Veríš?“ „v poslednej dobe nie. Ale kto ste?“ „Príď na to sám. Dnes som tu preto pretože viem že je ten správny čas začať.“ „začať s tým?“ Stále som nechápal a bol z tohto všetkého zmätený. Čo som si mal o tejto situácii myslieť a čo som si mal o tom mužovi myslieť? To má tak perfektne preskúmaný môj život? To nie je možné.“ Pohodlne sa oprel a začal rozprávať. „V živote každého z nás príde zlom, niekedy viditeľný niekedy málo badateľný ale je tam ten bod, zlom. Ten bod prišiel teraz Maťo. Tvoja chvíľa. Doteraz si nemohol vedome a cielene meniť svoj život, to čo sa stane. Nemohol si povedať nech Susan žije, nech je tu, zdravá šťastná a s láskou vychovávajúca svoje dieťa. To si nemohol. Keby hej, urobil by si to. Však?“ Prikývol som. „cesta. Čaká ťa cesta na ktorej si môžeš vybrať kam chceš ísť.“ „Ale veď človek si môže vybrať vždy.“ „správne Maťo. Môže. Len škoda je že nikdy nevie ako to dopadne pretože keby vedel…“ „…nikdy by si nevybral cestu ktorá mu prinesie bolesť.“ „Hej, ale čo ak bolesť prinesú všetky cesty. Čo potom?“ „ja neviem. Tak si vyberie cestu kde tá bolesť nebude taká veľká a bude zvládnuteľná.“ „Predstav si tvoju cestu ako nejakú hru kde musíš nájsť desať zvitkov kde je ukrytá pravda a cesta k poslednému zvitku ktorý ti dá mnoho. Tých desať zvitkov vedie k tomu najdôležitejšiemu. K ponaučeniu na určitom úseku tejto tvojej cesty. Ale čo ak môžeš hneď ten zvitok zobrať? Dá ti to námahu a bolesť pretože tie malé zvitky ti dodajú silu. Ale keď ich nezozbieraš, sila nebude ale vždy ti tu zostane na to aby si získal to hlavné PONAUČENIE. Vždy je dôležitá cesta, nie cieľ. Maťo. Nevyberaj si tú ľahšiu cestu. Na tej zistíš primálo. Vyber si cestu ktorá je komplikovanejšia. Nevyberaj si na púšti cestu tú najkratšiu ale tú najdlhšiu aby si zistil aký veľký význam má voda ktorú nemáš ale nakoniec ju nájdeš. Zistíš aký to má význam.
Aj teraz ti ponúkam jednu cestu, môžeš sa rozhodnúť či ju prijať alebo nie. Ak ju neprijmeš nevadí…“ …ale?“ Spýtal som sa pretože som niekedy tam v hĺbke duše cítil že to má nejaký háčik. „Ale potom nezistíš aký význam, dôležitý význam majú pre teba určité veci. Táto cesta nebude ani krátka ani dlhá. Bude poznávacia. Musíš nájsť to čo hľadáš tak dlho.“ Zvraštil som čelo. „Čo hľadám tak dlho?“ „Na to prídeš sám. Takže, vyberieš sa na túto cestu?“ „a zachráni to Susan?“ „Zachráni to teba, Susan i mnoho iných ľudí.“ „Ako to?“ „Uvidíš. Takže, prijímaš vstupenku na tvoju cestu?“ „Áno, prímam.“ Povedal som rozhodne. Podali sme si ruky v v tej chvíli akoby svet zakryla tma.
Zobudil som sa vo vlastnej posteli. Oblečený, spotený a srdce mi prudko bilo. Bol to len sen? Ten rozhovor s tým divným mužom? Nie nebol. Cítil som že nebol.
„Kedy som sa včera vrátil?“ spýtal som sa Jeremiho pri raňajkách. „o pol noci. Bol si s učiteľom v parku a potom si mu pomáhal s opravou písomiek.“ „ako vyzeral ten učiteľ „Mladý, vysoký s blond vlasmi a veľmi milým úsmevom:“ Áno, nebol to len sen. Ten opis sedel na toho divného blázna.
Čo sa stalo potom, to sa dozviete v ďalšej časti môjho príbehu s názvom CESTA.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár