Život vie byť niekedy krutý (pokračovanie č.8)

Ak budete chcet najsť aj ostatne pokračovania.... napište mi..


Pomaly som otvoril oči a zobudil sa. Pri mne na rozkladacom gauči ležala Sam. Vyzerala už lepšie, to je logické. Sladko spala, možno snívala o rodičoch, o láske, šťastí. Kto by o tom to nesníval a to nie len so zavretými očami.
Trochu som sa porozhliadol ale nevidel som nikde Patricka. Prvé čo ma napadlo že zdrhol. V tej chvíli som bol nesmierne nahnevaný. Ako to len mohol urobiť? Ako mohol byť toho schopný?!
Obliekol som sa a lepšie prikryl Sam. Vyšiel som aj s gitarou na terasu. Vtedy ma zlosť na Patricka opustila pretože som ho tam videl ako niečo píše.
„dobré ráno Patrick.“ Pozdravil som sa mu s úsmevom. On sa odzdravil a písal ďalej. „Vyspal si sa dobre?“ „nespal som.“ Odvetil chladne a trochu aj smutne.
„Deje sa niečo?“ Vážne som sa ho spýtal tichým hlasom. Neodpovedal, iba stále písal. Tak aj ja som mlčal. Vybral som gitaru, naladil si ju, položil pred seba akordy a začal hrať. Dlho to ticho nevydržalo a keď som videl že Patrick mi chce niečo konečne povedať, prestal som hrať, oprel som si hlavu o telo gitary a počúval ho.
„chcel by som vidieť toho dementa ktorý podpálil ten dom.“ „Podpálil? Smrť tvojich rodičov nebola len náhoda?“ „Nie, bol to mierený útok.“ Po jeho líci sa skotúľala slza. „ten chlap nenávidel otca za to, že mu preberal dobré zákazky a klientov. Bol to vymetenec ktorý sa nezastavil pred ničím. Tak raz v noci chytil benzín, polila náš dom škrtol zápalku a…“ Ďalej nevedel pokračovať a rozplakal sa. Pohladil som ho po pleci. Nemohol som mu povedať že to bude v poriadku. Nič nie je v poriadku a v ňom, tak ako aj vo mne sa odohráva množstvo bojov ktoré nedokáže ubojovať sám a ešte chce byť nablízku Samanthe ktorá očividne zlyháva. Nezvládajú to obaja a preto som tu ja. Asi je to moje poslanie dať do poriadku niektoré ich vnútorné bitky, pomôcť im. Sám viem aké je to keď som na všetko úplne sám, nikto ma nezachytí. Patrick padol už množstvo krát a preto sa ocitol tam kde je. Na dne.
Keď mu slzy prestali tiecť, priznal sa mi že ho ešte trápi Sam. Keď som sa ho opýtal prečo, alebo v čom, posunul mi iba svoj notes a dal mi prečítať nedokončený text piesne ktorý stvoril teraz ráno v návale hlbokej inšpirácie.

Sladko spíš a ja sa na teba pozerám,
spíš, a ja v srdci túžim,
tak často o tebe v slabých chvíľkach snívam,
viem, že ťa veľmi ľúbim.

Tak ťažko sa na tvoje trápenie díva,
hnevá ma že ti neviem,
pomôcť vo chvíli keď ti bolesť päsť dáva,
dievča, ja ťa milujem.

Už dlho to v sebe skrývam, neviem ako,
povedať ti tie slová,
bodaj by trvala tvoja bolesť krátko,
tak moje srdce teraz úprimne spieva.

„Si do nej zaľúbený, preto ti na nej tak záleží?“ Sklonil hlavu a zamrmlal niečo v tom zmysle že s ňou je akosi spojený. Dal mi prečítať ešte mnoho textov a s prekvapením som zistil že sú pre Samanthu. „Dusím to v sebe pretože sa…“ „…bojíš, viem, kto by sa nebál.“ Dokončil som za neho. „Ona o mna nemá záujem, viem, okrem svojej bolesti nemyslí asi na nič iné a láska, to by bolo pre ňu asi veľa.“ „Ale Patrick, takto to nemôžeš brať. Možno láska je to čo potrebuje. Túži po človeku ktorý mi jej nahradil ľudí ktorých mala rada. Túži po tom len to nevie nahlas povedať, preto sa tak trápi. Tu v domove sa o ňu skoro nikto nestará, teda, nedáva jej svoju náklonnosť najavo. Vychovávatelia sa k vám musia správať rovnako, nikoho nemôžu vyzdvihovať nad druhých a to ona potrebuje. Aby ju niekto vyzdvihol a tým vyzdvihne z prachu jej srdce a dušu.“
„Sám to nedokážem keď aj ja mám v sebe veľký smútok, sám to nezvládnem.“ Sklonil hlavu a upreto hľadel na zem. „nepodceňuj sa. V každom človeku je obrovská sila, len ju treba nájsť. Viem, takéto podobné drísty si už počul, povedal som si že nebudem poučovať, ale nedá mi to pretože aj keď mnohé múdre slová odsudzujeme, v hĺbke srdca cítime že sú pravdivé. Takže Patrick, snaž sa a vždy som tu ja pre vás, pre teba, pre Sam. Hocikedy príď porozprávať sa, som vám otvorený. Takže, začneme s tým, že ti dodáme trochu odvahy a vyrobíme vhodnú situáciu aby si ju mohol niekde pozvať a aby mohla pocítiť že nie je sama. Viem aký je to pocit, nič moc, ale veď aj ty to vieš a vedia to všetci ľudia len nedávajú najavo že sú sami alebo že ich niečo trápi čo je zlé, pretože sa to hromadí a nakoniec to vybuchne a na danom človeku to zanechá veľmi hlboké rany a jazvy. Súhlasíš?“ „Ale neviem či…“ „…na to budeš mať? O to sa neboj.“ Usmial som sa a potľapkal ho priateľsky po pleci. Konečne sa aj on usmial, uľavilo sa mu.
Samantha sa zobudila okolo obeda s totálnou bolesťou hlavy a utekala aj na záchod kde bolo počuť zvuky pre jej stav typické. S Patrickom sme sa na nej smiali čo aj ona prijala s úsmevom.
Poobede som zavolal vychovávateľovi, všetko som vysvetlil a potom ich dvoch zaniesol do domova pretože som si potreboval vybaviť niečo čo bude potrebné pre môj a Patrickov plán o potešení a dokázaní Sam že nie je sama.
Aký bol môj plán? Nájsť bar, klub alebo bistro kde by som mohol hrať. Najprv som skompletizoval všetky moje texty, noty, akordy, piesne. Bolo ich dosť no dobrých bolo len pár, ostatné také krátke výplody mojej nálady, či veselej, veselej alebo smutnej.
Bolo ich desať za ktoré som sa nehanbil a vystihovali moje pocity. Tak a druhá časť, zajednať si nejaké to vystúpenie na úrovni.
Behal som celé poobedie po baroch, bistrách, reštauráciách, no všade ma odmietli.
Večer som sa vrátil do domova sklesnutý čo na mne bolo vidieť pretože som nemal chuť ani hrať ani sa nikomu venovať, iba som sedel v predsieni a hľadel do blba.
„Čo sa deje Maťo?“ Sadol si oproti mne Patrick. Povedal som mu o mojom pláne a márnej snahe.

Vyjadril svoj názor že je to dobrý nápad a príležitosť pre neho ale aj pre mňa prejaviť sa v tom čo ma baví. Keď som mu však povedal že to nemá asi budúcnosť, ja jediný som asi zúfal. Povedal že nech si z toho nič nerobím,

Pomaly sa stmievalo, sedel som v izbe a pozeral televíziu. Zrazu niekto zaklopal na dvere. Čudoval som sa kto to môže byť. Recepčný v takúto hodinu nechodí, návštevy som nečakal.
Otvoril som dvere a za nimi stál muž s dlhšími vlasmi, celkom mladý s príjemným úsmevom a nedočkavosťou. „Ahoj, ty musíš byť Maťo, však? Prikývol som a ako slušne vychovaný človek pustil som ho dnu. Podal mi ruku a prestavil sa ako James. Očkom hodil na moju gitaru, tajomne sa usmial a sadol si. „počul som že si dnes bol v mojom klube a môj nástupca ta vyhodil. Zháňal si príležitosť ukázať sa, mám pravdu?“ Prikývol som a v očiach mi zahrali iskričky a v srdci nádej. „zahraj mi niečo.“ Najprv som sa hanbil no ak som chcel uspieť, ak som chcel aby ma tento muž pustil hrať, aby som sa mohol ukázať, musel som strach odhodiť a nasadiť odhodlanie. Zobral som gitaru, naladil si ju. Pozorne ma sledoval a usmieval sa. Začal som hrať. Nezastavil ma, iba sa pozeral. Na konci vstal a zatlieskal mi, vzdal poklonu čo ma prekvapilo, pravdaže milo. „Príď zajtra do môjho klubu,“ podal mi vizitku, „niečo skúsime.“ Rozlúčili sme sa. Dozvedel som sa však že aj on skladá a zahral by som si s ním zajtra nejaké jeho skladby.“ Na znak dohody sme si podali ruky
Keď odišiel. Od šťastia som chcel skákať a aj som skákal. Vyzeral som ako blázon, ale bol som šťastný blázon.
Išiel som to oznámiť Patrickovi a Sam ktorý spolu so mnou intenzívne prežívali radosť za čo som im vďačný. Patrick sa tešil viac pretože aj on mal príležitosť. Pozvať Sam a možno sa jej aj vyznať z citov.
Celú noc som nespal pretože som dával dokopy nejaké tie piesne, moje najlepšie v ktorých som odrazil moje pocity asi najvýstižnejšie.
Nastalo ráno. Bol som unavený no na to som nehľadel. Dnes mala byť moja príležitosť. Celý vo vytŕžený som išiel Jamesovi do klubu. Klub sa volal Modré krídla čo znelo pekne a romanticky na čo som sa trochu zasmial.
Vstúpil som dnu. Okrem dvoch chalanov asi v mojom veku ktorý v rohu hrali a hrali vážne super. Za klavírom sedel James. Keď ma zbadal, usmial sa, podal mi ruku a predstavil pár ľudom. Chalani ktorý tak fascinujúco hrali sa volali Raul a Rusius. Barman ktorý ako žonglér pracoval s fľašami sa volal Chuan Inis Tueva a bol zo Španielska. Hlavná speváčka ktorá sa divákom každý víkend predstavovala sa volala Anna a bola milá a sympatická len trochu hanblivá. „Tak poď na pódium, nech všetci počujú čo v tebe je.“ Trochu som sa bál. Vybalil som gitaru, otvoril notes kde som mal text aj akordy a začal hrať. Zo zavretými očami som hrala naplno som sa do toho vložil a precítil to. Keď som dohral posledný tón a otvoril oči, všetci stáli a burácajúco tlieskali. Speváčke po lícach tiekli slzy a aj ostatný boli dojatý a ohúrený. Znovu ma zaplavilo šťastie s vstúpila do mňa nová nádej. „Tak Maťo, ani na sekundu nepochybuj že od dnes patríš k nám. „Teraz posledná skúška.“ Dal mi akordy, naštudoval som si ich a mohol si s ním zahral. Skladal vážne pekné piesne čo som mu aj povedal a tiež sa tešil ako ja keď som dohral a všetci mi tlieskali. „Dúfam že toto nie je sen,“ povedal keď ma vyprevádzali, „pretože by som bol nerád, ale ako v sne sa cítim. Si perfektný Maťo, to si zapamätaj a keby ti niekto hovoril niečo iné, závidí.“
Nechal som mu pár mojich piesni aby do toho mohol napísať aj klavír čo by bolo pekné. Nakopnutí nádejou som šiel do hotela.
Myslel som si že tento týždeň bude fajn, no mýlil som sa.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu